Oblát Miroslav Jozefiak

Dňa 29. augusta sa konalo stretnutie mníchov s rodinami oblátov. Miestom stretnutia bol bývalý benediktínsky kláštor sv. Hypolita v Nitre pod Zoborom.

Oblátka Vierka Sobotová

Duchovné cvičenia oblátov, ktoré vnímame ako stretnutie v spoločnom zdieľaní svojich
túžob, myšlienok, pocitov, toho načo nás Svätý Duch upozorní v nás, pre nás a náš život.

Oblát Miroslav Jozefiak

Siedma kapitola Reguly sv. Benedikta začína biblickými slovami: „každý kto sa povyšuje, bude ponížený a kto sa ponižuje bude povýšený“. (Lk 14,11; Mt 23,12). Reč je teda o pokore, o vlastnej vnútornej ceste každého človeka, nielen mnícha. Téma, ktorá dnes moc nepúta pozornosť a neoslovuje. Úvod kapitoly poukazuje na cieľ pokory. Benedikt nám kladie pred oči obraz nebeského rebríka. Jakub na úteku pred svojim bratom Ezauom – na úteku pred vlastným tieňom – uvidel vo sne rebrík vedúci do neba. Po jeho stupňoch zostupovali a vystupovali anjeli.

Obláti: Miroslav a Lenka Jozefiakovci

(Duchovné cvičenia oblátov 20.-23.1.2022,  kláštor otcov benediktínov Sampor)

o. Cyprián

Týmto slovom Mária a Daniel Volkovci uvažujú o našom spoločnom stretnutí.

Prvého septembra privítali bratov benediktínov a členov oblátskej rodiny vo svojom dome v Zálesí pri Bratislave. Obláti sa raz ročne stretávajú mimo kláštora. Všetci tí, ktorí sa môžu stretnutia zúčastniť, majú príležitosť prežívať bratstvo a pohostinnosť v dome niektorého z oblátov. Zakaždým sú pozvaní aj mnísi. Spoločná liturgická modlitba / svätá omša a modlitba breviára / , rozhovory a radosť ponúkajú priestor pre nové impulzy, vzájomné otváranie sa a utváranie hlbších vzťahov. Tak tomu bolo aj tentokrát.

Oblát Miroslav

Columba sa narodil 1.4.1858 v Dubline v Írsku do veľkej a zbožnej rodiny. Bol pokrstený ako Jozef Alojz. Tri z jeho sestier zasvätili svoj život Kristovi ako mníšky v kláštore Milosrdenstva v Clonakilty na južnom pobreží ostrova.  Spočiatku chodil do najbližšej školy ktorú viedli augustiniáni. V roku 1869, keď začal Prvý vatikánsky koncil vstúpil do gymnázia  v jezuitskom kolégiu Belvedere v Dubline. Tam sa ukázal ako nadaný študent, preto mu provinciál jezuitov ponúkol vstup do jezuitského noviciátu. Štúdia zavŕšil v Pontifikálnom írskom kolégiu v Ríme v roku 1881 a tam prijal aj kňazskú vysviacku. Bola mu udelená s dišpenzom, nakoľko ešte nedosiahol stanovený kánonicky vek 24 rokov.  Počas jeho cesty spať do Írska, prechádzal cez Maredsous  – mladý benediktínsky rozvíjajúci sa kláštor v Belgicku, ktorý bol založený len deväť rokov (1872) predtým benediktínskymi mníchmi z Beuronu v Nemecku. Veľmi si želal vstúpiť k nim do komunity, ale jeho arcibiskup v Írsku mu odporučil si to ešte rozmyslieť a počkať.

Obláti: Miroslav a Lenka Jozefiakovci

Duchovné cvičenia oblátov, kláštor benediktínov, Sampor 27.-30.5. 2021

V uvedených dňoch sa konali DC, na ktorých sa zúčastnili  obláti, ktorým to dovoľovali rodinné,  pracovné, osobné či zdravotné okolnosti. Tí, ktorí sa z uvedených dôvodov nemohli zúčastniť boli s nami spojení duchovne.

DC viedol kňaz a mních o. Cyprián. Témou DC bol Traktát o siedmych stupňoch pokory a pýchy od sv. Bernarda, ktorý zreformoval mníšsky život v 12. st. a počas svojho života založil 68 nových kláštorov a dohliadal na ďalších 160. V uvedenom období bol duchovným vodcom Európy a mal významný vplyv tak na duchovný ako i politický život.

Obláti: Lenka a Miroslav Jozefiakovci

9. marca je v liturgickom kalendári spomienka na sv. Františku Rímsku. Narodila v Ríme v roku 1384. Ako mladá sa vydala za šľachtica Lorenza de Ponziani. Narodili sa im tri deti. Ako manželka a matka bola veľmi starostlivá, láskavá a svoje deti viedla k nábožnému životu. No nielen deti, ale aj služobníctvo.  Františku si všimli aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku. Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Keď neapolský kráľ drancoval Rím, jej druhého syna odvliekol ako rukojemníka a manžela, ktorý bol ťažko ranený poslal do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.  V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá.  Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Zomrela 9. marca 1440.  Okrem sv. Františky Rímskej, benediktínnskymi oblátmi boli aj sv Tomáš Akvinský, sv. Tomáš Becket, sv. Oliver Plunkett, Elena Cornaro Piscopia, Joris – Karl Huysmans, Dorothy Day, Raissa a Jacques Maritain, Walker Percy, prof. Anna Swiderkowna, Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.

Oblát Miloš

Dnes tieto myšlienky opriem o otázku: Čo vlastne okolo seba v terajšej dobe okolo seba vidím? 

 Nuž vidím predovšetkým veľa strachu, veľa múdrych názorov na všetko. Je zaujímavé ako teraz všetci rozumieme medicíne. 

Ale nie o tom som chcel. Od začiatku tejto pandémie cítim príchod obrovskej zmeny. Zmena prebieha vo vonkajšom svete , ale predovšetkým v našich vnútorných svetoch. Objavujeme svoje emócie , svoje túžby, svojich blízkych. Mám pocit , že sme boli tak rozbehnutí v tých našich životoch , že sme si ani len neuvedomovali , že žijeme. Teraz nielen , že si uvedomujeme , že žijeme , ale aj ako, žijeme. Musím sa priznať , že akokoľvek som sa snažil  žiť úprimne svoju vieru, svoj vzťah k Bohu, aj tak si až teraz po dlhých mesiacoch bez sviatostí uvedomujem,  na čom stojí môj vzťah k Bohu. Keď sa odlúpne zvyk, tradícia a pocit samozrejmosti, ostáva iba vnútro…nie vždy sa mi žije ľahko s tým , čo v ňom nachádzam. Ale veľmi ma teší , že po rokoch môjho života nie je moje vnútro úplne prázdne. Objavil som aké bohatstvo mi Boh daroval v podobe silnej rodiny , ktorá ma nielen drží pri živote v tomto čase, ale ma aj učí objavovať zmysel všetkého. 

Oblát Miroslav

Pamätaj, že zomrieš. Od počiatku sveta až do jeho konca bude smrť jediná vlastnosť, ktorá je spoločná celému ľudskému pokoleniu. Králi alebo roľníci, mudrci alebo hlupáci, boháči alebo chudobní všetci raz zomrú. Niektorí nato vôbec nemyslia. Ale pre iných je realita smrti ústrednou myšlienkou ich života. Pohľad na ňu nie je niečo morbídne alebo aby to naháňalo strach, ale má to inšpirovať, motivovať a osvetľovať. Táto idea bola ústredným bodom v umení, literatúre, architektúre, filozofii a náboženstvách v celej histórii. Ako hovorí Sokrates v Platónovom dialógu Faides: „Jedným z cieľov tých, ktorí praktizujú filozofiu správnym spôsobom, je praktizovať umieranie a smrť.“