Oblátka Lenka Jozefiaková

V stredu 28.9. 2022 na sviatok sv. Václava českého kniežaťa sa uskutočnilo mimoriadne stretnutie oblátov prostredníctvom videokonferencie. Dôvodom na jeho zvolanie bola návšteva obláta Richarda  z USA, ktorý putuje po rôznych kláštoroch v rôznych štátoch Európy a zavítal aj do Sampora k benediktínom. Richard nie je katolík, patrí do luteránskej evanjelikálnej cirkvi.

Oblát Miroslav Jozefiak

Dňa 29. augusta sa konalo stretnutie mníchov s rodinami oblátov. Miestom stretnutia bol bývalý benediktínsky kláštor sv. Hypolita v Nitre pod Zoborom.

Oblátka Vierka Sobotová

Duchovné cvičenia oblátov, ktoré vnímame ako stretnutie v spoločnom zdieľaní svojich
túžob, myšlienok, pocitov, toho načo nás Svätý Duch upozorní v nás, pre nás a náš život.

Oblát Miroslav Jozefiak

Siedma kapitola Reguly sv. Benedikta začína biblickými slovami: „každý kto sa povyšuje, bude ponížený a kto sa ponižuje bude povýšený“. (Lk 14,11; Mt 23,12). Reč je teda o pokore, o vlastnej vnútornej ceste každého človeka, nielen mnícha. Téma, ktorá dnes moc nepúta pozornosť a neoslovuje. Úvod kapitoly poukazuje na cieľ pokory. Benedikt nám kladie pred oči obraz nebeského rebríka. Jakub na úteku pred svojim bratom Ezauom – na úteku pred vlastným tieňom – uvidel vo sne rebrík vedúci do neba. Po jeho stupňoch zostupovali a vystupovali anjeli.

Obláti: Miroslav a Lenka Jozefiakovci

(Duchovné cvičenia oblátov 20.-23.1.2022,  kláštor otcov benediktínov Sampor)

o. Cyprián

Týmto slovom Mária a Daniel Volkovci uvažujú o našom spoločnom stretnutí.

Prvého septembra privítali bratov benediktínov a členov oblátskej rodiny vo svojom dome v Zálesí pri Bratislave. Obláti sa raz ročne stretávajú mimo kláštora. Všetci tí, ktorí sa môžu stretnutia zúčastniť, majú príležitosť prežívať bratstvo a pohostinnosť v dome niektorého z oblátov. Zakaždým sú pozvaní aj mnísi. Spoločná liturgická modlitba / svätá omša a modlitba breviára / , rozhovory a radosť ponúkajú priestor pre nové impulzy, vzájomné otváranie sa a utváranie hlbších vzťahov. Tak tomu bolo aj tentokrát.

Oblát Miroslav

Columba sa narodil 1.4.1858 v Dubline v Írsku do veľkej a zbožnej rodiny. Bol pokrstený ako Jozef Alojz. Tri z jeho sestier zasvätili svoj život Kristovi ako mníšky v kláštore Milosrdenstva v Clonakilty na južnom pobreží ostrova.  Spočiatku chodil do najbližšej školy ktorú viedli augustiniáni. V roku 1869, keď začal Prvý vatikánsky koncil vstúpil do gymnázia  v jezuitskom kolégiu Belvedere v Dubline. Tam sa ukázal ako nadaný študent, preto mu provinciál jezuitov ponúkol vstup do jezuitského noviciátu. Štúdia zavŕšil v Pontifikálnom írskom kolégiu v Ríme v roku 1881 a tam prijal aj kňazskú vysviacku. Bola mu udelená s dišpenzom, nakoľko ešte nedosiahol stanovený kánonicky vek 24 rokov.  Počas jeho cesty spať do Írska, prechádzal cez Maredsous  – mladý benediktínsky rozvíjajúci sa kláštor v Belgicku, ktorý bol založený len deväť rokov (1872) predtým benediktínskymi mníchmi z Beuronu v Nemecku. Veľmi si želal vstúpiť k nim do komunity, ale jeho arcibiskup v Írsku mu odporučil si to ešte rozmyslieť a počkať.

Obláti: Miroslav a Lenka Jozefiakovci

Duchovné cvičenia oblátov, kláštor benediktínov, Sampor 27.-30.5. 2021

V uvedených dňoch sa konali DC, na ktorých sa zúčastnili  obláti, ktorým to dovoľovali rodinné,  pracovné, osobné či zdravotné okolnosti. Tí, ktorí sa z uvedených dôvodov nemohli zúčastniť boli s nami spojení duchovne.

DC viedol kňaz a mních o. Cyprián. Témou DC bol Traktát o siedmych stupňoch pokory a pýchy od sv. Bernarda, ktorý zreformoval mníšsky život v 12. st. a počas svojho života založil 68 nových kláštorov a dohliadal na ďalších 160. V uvedenom období bol duchovným vodcom Európy a mal významný vplyv tak na duchovný ako i politický život.

Obláti: Lenka a Miroslav Jozefiakovci

9. marca je v liturgickom kalendári spomienka na sv. Františku Rímsku. Narodila v Ríme v roku 1384. Ako mladá sa vydala za šľachtica Lorenza de Ponziani. Narodili sa im tri deti. Ako manželka a matka bola veľmi starostlivá, láskavá a svoje deti viedla k nábožnému životu. No nielen deti, ale aj služobníctvo.  Františku si všimli aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku. Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Keď neapolský kráľ drancoval Rím, jej druhého syna odvliekol ako rukojemníka a manžela, ktorý bol ťažko ranený poslal do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.  V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá.  Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Zomrela 9. marca 1440.  Okrem sv. Františky Rímskej, benediktínnskymi oblátmi boli aj sv Tomáš Akvinský, sv. Tomáš Becket, sv. Oliver Plunkett, Elena Cornaro Piscopia, Joris – Karl Huysmans, Dorothy Day, Raissa a Jacques Maritain, Walker Percy, prof. Anna Swiderkowna, Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.

Oblát Miloš

Dnes tieto myšlienky opriem o otázku: Čo vlastne okolo seba v terajšej dobe okolo seba vidím? 

 Nuž vidím predovšetkým veľa strachu, veľa múdrych názorov na všetko. Je zaujímavé ako teraz všetci rozumieme medicíne. 

Ale nie o tom som chcel. Od začiatku tejto pandémie cítim príchod obrovskej zmeny. Zmena prebieha vo vonkajšom svete , ale predovšetkým v našich vnútorných svetoch. Objavujeme svoje emócie , svoje túžby, svojich blízkych. Mám pocit , že sme boli tak rozbehnutí v tých našich životoch , že sme si ani len neuvedomovali , že žijeme. Teraz nielen , že si uvedomujeme , že žijeme , ale aj ako, žijeme. Musím sa priznať , že akokoľvek som sa snažil  žiť úprimne svoju vieru, svoj vzťah k Bohu, aj tak si až teraz po dlhých mesiacoch bez sviatostí uvedomujem,  na čom stojí môj vzťah k Bohu. Keď sa odlúpne zvyk, tradícia a pocit samozrejmosti, ostáva iba vnútro…nie vždy sa mi žije ľahko s tým , čo v ňom nachádzam. Ale veľmi ma teší , že po rokoch môjho života nie je moje vnútro úplne prázdne. Objavil som aké bohatstvo mi Boh daroval v podobe silnej rodiny , ktorá ma nielen drží pri živote v tomto čase, ale ma aj učí objavovať zmysel všetkého.