Rozšírenie misie kláštorov, ktorým slúžime

Expanding the Mission of the Monasteries We Serve

Opát primas Gregory Polan, OSB 14.september 2023

pripravila: obl. Dominika Minka

Keď hovoríme o rozšírení misie kláštorov, ktorým slúžime, musíme premýšľať a uvažovať o základných prvkoch mníšskeho života komunít, ktorým slúžime. Jednoducho povedané, aby hovoriť o misie benediktínskych kláštorov stačí použiť niekoľko slov, hoci tieto slová majú veľký význam. Tie základné slová sú modlitba a zmierenie. Vždy je jasné, že myslíme na modlitbu, ale aj na zmierenie. Čo tým myslíme? Sú toľkí ľudia, čo prichádzajú do kláštorov, aby našli nejaký druh uzdravenia a zmierenia vo svojom živote: či už sú to problémy v rodine; nedorozumenia medzi priateľmi alebo susedmi; zranené pocity; dlhotrvajúci hnev; rozpady v manželstvách alebo jednoduché pocity zlyhania v ich živote, v práci, vo vzťahoch, v rodinách.

Zoznam by mohol pokračovať. Žijeme vo svete, v ktorom je veľa ľudí rozdelených, odcudzených jeden od druhého a hľadajúcich mier, no ťažko skúšajú nájsť pokoj, ktorý hľadajú a potrebujú a po ktorom túžia. Zmierenie je často spôsobom, ako nájsť pokoj, ktorý hľadajú.Nie som človek, ktorý by sa dal na rozsiahle zovšeobecňovanie, najmä pokiaľ ide o texty Písma. Ale v priebehu rokov som zistil, že existuje základ, ktorý je základom celého Nového zákona a ktorý nás vťahuje stále hlbšie do Kristovho tajomstva: je to zmysel zmierenia a odpustenia. Úryvok za úryvkom nám Nový zákon hovorí o Božom pláne zmieriť svet so sebou skrze Ježiša Krista a ako sa máme stať partnermi Krista pri zmierovaní sveta s Otcom. Posolstvo evanjelia je slovom zmierenia, ktoré nám ponúka živý Ježišov príklad.Každé Ježišovo slovo a každý čin bol cielený na preklenutie priepasti medzi ľudskou zlomenosťou a božskou celistvosťou. Som presvedčený, že zmierenie je veľkým Božím snom pre svet. A sme pozvaní byť súčasťou tohto hlbokého Božieho diela vo svete. Ak prečítame výber dobrých diel, ktoré svätý Benedikt podáva vo svojej Regule, nachádzame mnoho spôsobov, ktorými môžu naše činy pomôcť budovať svet, ktorý potrebuje zmierenie.Miestom, kde nachádzame toto posolstvo Nového zákona v skratke, je Druhý Pavlov list Korinťanom, 5. a 6. kapitola. Počúvajte ako toto posolstvo svätý Pavol spája dynamickým spôsobom: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia. Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2 Kor 5,17-21). Tieto Pavlove slová sú adresované každému kresťanovi, ktorý sa podieľa na dare Kristovho vykúpenia. Som však presvedčený, že vo svete tak rozvrátenom vojnou a násilím, predsudkami, ktoré prichádzajú od rasy a farby pleti, v kresťanskej cirkvi škandalózne rozdelenej na denominácie, a vo farských komunitách rozdelených na tábory liberálov a konzervatívcov, členovia kresťanských spoločenstiev sú evanjeliom poverení prevziať úlohu a byť vyslancami zmierenia silnejšie ako ktorákoľvek iná skupina; a toto je dôležité dielo pre benediktínskych oblátov.Jednou z mojich najhlbších nádejí ako opáta komunity v Spojených štátoch je, že môj kláštor benediktínov môže byť útočiskom zmierenia a odpustenia, určite medzi mníchmi komunity, ale aj pre našich mnohých hostí, ktorí medzi nás prichádzajú z okúsenia zlomenosti vo svojom živote. Ak sa ako Benediktíni  hlásime k charizme pohostinnosti, musíme tiež byť veľvyslancami zmierenia, nádeje a odpustenia vo svojich životoch. Teraz je dôležité mať jasno v ďalšom bode: toto nás nerobí povolanými byť poradcami alebo duchovnými vodcami. Vo väčšine prípadov nie sme vyškolení pre túto špeciálnu službu. Ale to, v čom by sme mali byť vyškolení, je služba pohostinnosti, láskavosti a srdečného privítania. Čo to pre nás znamená?Že vo väčšine prípadov nemáme žiadnu predstavu o tom, čomu človek čelí alebo čo prechádza v svojom živote, keď sa s nim prvýkrát stretneme alebo ho privítame v domu hosti nášho kláštora. V mnohých prípadoch veľa ľudia cíti odcudzenie alebo odlúčenie od niekoho alebo niečoho. Čo teda môžeme spraviť?Môžeme trpezlivo počúvať, počúvať bez toho, aby sme dali akékoľvek telesne náznaky súdenia; môžeme pozorne počúvať a potom môžeme tuto osobu nasmerovať k niekomu, kto je spôsobilý jej pomôcť. A niekedy, byť vypočutý a pochopený je všetko, čo človek potrebuje, aby napredoval. Vyjadrenie svojich pocitov alebo zranení, umožňuje im počuť samých seba, vysvetliť svoju vlastnú situáciu a vďaka tomu môžu lepšie pochopiť spôsob alebo cestu, akou môžu  posunúť seba samých dopredu. Zo skúsenosti môžem povedať, že veľa ľudí jednoducho potrebuje niekoho, komu bude na nich záležať a bude sa o nich starať, niekoho kto je ohľaduplný a veľmi ľudsky. Toto je viac ako akýkoľvek dar, ktorý si dokážeme vážiť. Koľkokrát som s niekým sedel, dovolil jej alebo jemu povedať svoj príbeh, svoje zranenie, svoje odcudzenie – a stalo sa nejaké významné vnútorné uzdravenie.Môžem to vyjadriť veľmi jednoducho: Tvoja prítomnosť môže spôsobiť veľký rozdiel, ktorý je dôležitý, aby človek mohol sa pohnúť ďalej a napredoval.                Ak berieme vážne slová svätého Pavla, môžeme byť vyslancami zmierenia spôsobom, ktorý je veľmi jednoduchý a pokorný. Dôležité je uvedomiť si, že Božia milosť zostáva operatívnym nástrojom, pomocou ktorého sa z nás stavajú vyslanci zmierenia. Dielo stať sa zmierovateľom pre druhých neprichádza z nášho vlastného pričinenia, ale je to skôr cesta srdca. Naša túžba žiť v súlade s Ježišovým evanjeliom sa stáva základom, na ktorom stavia sám Boh, pretvára a nanovo vytvára, ako svojich služobníkov Oblátov našich kláštorov. Dovoľte mi to vysvetliť. Kým s pokojným srdcom nepochopím, že môj ľudský stav je zlomený a rozbitý, nebudem môcť nasmerovať ostatných na Boží dar zmierenia alebo odpustenia. Musím to zažiť na vlastnej koži. A tu nehovorím o nezdravom bití sa do prs, ktoré ma sťahuje dole a bráni mi uvedomiť si moje Bohom dané dary. Skôr v procese uvedomená si mojej hriešnosti, som premožený pokojom a nádejou na milosrdenstvo, pocit  nezaslúženého odpustenia, ktoré mi dal Boh zadarmo. Všetko to musí vychádzať z autentického vzťahu s Bohom. Je to vzťah, ktorý mi ukazuje, „kto som ja vo vzťahu k Bohu“, a „kto je Boh vo vzťahu ku mne“. Aj keď to môže znieť veľmi nasmerovane na mňa samého, sebecky, a o mňa, je v tom silný prvok pravdy. A veľmi často vďaka našej modlitbe vrastáme do vzťahu s Bohom, ktorý nás naďalej miluje a pomáha nám poznať svoje silné a slabé stránky. Treba si uvedomiť, že byť nástrojom zmierenia alebo modlitby nám nie dáva vždy pocit, že konáme dobro. Ale ak sme povolaní ako obláti byť služobníkmi aj pomocníkmi, „pocity“ nie sú niečím dôležitým na čo treba myslieť. Odovzdávajme svoje pocity Bohu, ktorý nás vie viesť vpred, posilniť nás a pomôcť nám byť dobrými služobníkmi. V skutočnosti naša oblatúra, naša obeta spočíva v tom, aby sme boli prítomní pre ľudí a ponúkali im prijate  vo svete, v ktorom nie vždy nájdu privítané a láskavosť. Ako som už skôr spomenul, v dnešnom svete je veľa ľudí, ktorí zažívajú silné odcudzenie v tej či inej forme. Môžeš byť pre týchto ľudí zdrojom uzdravenia a pokoja? To je to, do čoho sú povolané osoby, ktoré vítajú hostí v našich kláštoroch. Toto nie je „labora“, ktorá prinesie okamžité uspokojenie alebo dobrý pocit. Verím, že tým, že dokážeme v tichosti a pokore slúžiť vítajúc našich hostí, pomôže nám to prekonať výhrady, ktoré niektorí z vás cítili v minulosti, a naznačili vo svojich komentároch po poslednom kongrese. A druhý komentár-otázka ktorá sa medzi vami objavila, je nasledovná: „Čo znamená moja služba obláta keď som preč zo svojho kláštora?“ Privítanie, ktoré dávaš  hosťom v kláštore je niečom, čo sa čoskoro prenesie do tvojho života v práci, doma, v tvojom okolí, alebo v tvojej farnosti. Keď rozvinieš zručnosť byť poslucháčom, ktorý venuje ľuďom dobrú pozornosť, ukážeš sa ako niekto, koho ľudia budú si vážiť a budú chcieť vyhľadávať. Ďalším dôležitým prvkom je modlitba, ktorá stáva sa nevyhnutnou súčasťou práce obláta.Potom, čo si už niekoho vypočuješ, stráviš čas rozhovorom s ním, existujú dva spôsoby, ako vstúpiť do podstatného elementu modlitby. 1. Pozvi ho, aby sa s tebou pomodlil, často niečo jednoduché, ako napríklad Otče náš alebo Zdravas Mária. Sú to modlitby, ktoré sa nachádzajú v Písme; dovoľ, aby sila Božieho slová zapôsobila v srdci tohto človeka. Alebo ho môžeš pozvať, aby sa pomodlil on sám svojimi vlastnými slovami. Ale navrhol by som, aby ste sa modlili spontánne, iba v prípade ak si s týmto človekom vo veľmi dobrom vzťahu. 2. Keď odídeš z tohto stretnutia, sám sa pomodli  za danú osobu.Ver, že tvoja modlitba bude mať vplyv na jeho život. Vlož ho do Božích rúk a nechaj Svätého Ducha pôsobiť. A potom sa stále za neho modli. Viem že, keď ma ľudia požiadajú, aby som sa za nich modlil, automaticky ich zaradím na zoznam ľudí, za ktorých sa modlím. Pripomínajúc si ich, vytváram si s nimi puto modlitby. Povedz im, že budeš na nich pamätať vo svojich modlitbách.Aj na vaše posledné dve otázky mám odpoveď, ale obávam sa, že vás môžem sklamať mojou odpoveďou. Pamätajte, že som mních a nie sociálny pracovník. Prvá otázka: Ako sa môžu obláti na celom svete zjednotiť, aby sa navzájom podporovali v prežívaní benediktínskej charizmy mimo kongresu? Navrhoval by som, aby ste zostali blízko kláštorov, v ktorých ste oblátmi. Buďte známy ako niekto, na koho sa môžu mnísi alebo sestry obrátiť ako na naozajstných pomocníkov, ako ľudia, ktorí stoja pri nich, ako ľudia modlitby a viery, ako vyslanci zmierenia.Inšpirujte sa navzájom rôznymi aktivitami, ktoré môžete mať vo svojom kláštorefarnosti, medzi sebou. Namiesto toho, aby ste mysleli univerzálne, myslite lokálne, že môžete urobiť  rozdiel tam kde ste. Druhá otázka: Čo znamená  pre oblátov na celom svete „výzva k činu“? Myslím si, že potrebujeme rozlíšiť medzi „konaním“ a „bytím“ v živote obláta. A čo je dôležitejšie? Myslím si, že „bytie“ je najdôležitejšie, pretože zahŕňa tvoj osobný rast ako niekoho, kto je rozšírením mníšskeho spoločenstva – to znamená, že ľudia ťa vidia  ako človeka viery oddaného službe pre toto kláštorné spoločenstvo. Tvoja služba prúdi z tvojej viery a lásky k spoločenstvu bratí. Ako obláti vašich kláštorov buďte ľuďmi, ktorých život rezonuje zmierením – nech ste kdekoľvek a čokoľvek robíte.

Zakončím, ako som začal, inšpiráciou svätého Pavla: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia. Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2 Kor 5, 17-21).