Obláti: Lenka a Miroslav Jozefiakovci

9. marca je v liturgickom kalendári spomienka na sv. Františku Rímsku. Narodila v Ríme v roku 1384. Ako mladá sa vydala za šľachtica Lorenza de Ponziani. Narodili sa im tri deti. Ako manželka a matka bola veľmi starostlivá, láskavá a svoje deti viedla k nábožnému životu. No nielen deti, ale aj služobníctvo.  Františku si všimli aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku. Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Keď neapolský kráľ drancoval Rím, jej druhého syna odvliekol ako rukojemníka a manžela, ktorý bol ťažko ranený poslal do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.  V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá.  Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Zomrela 9. marca 1440.  Okrem sv. Františky Rímskej, benediktínnskymi oblátmi boli aj sv Tomáš Akvinský, sv. Tomáš Becket, sv. Oliver Plunkett, Elena Cornaro Piscopia, Joris – Karl Huysmans, Dorothy Day, Raissa a Jacques Maritain, Walker Percy, prof. Anna Swiderkowna, Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.

Evanjelium nám hovorí o mladom mužovi, ktorý zachovával všetky prikázania. Tento muž prišiel k Ježišovi s otázkou, čo dobré má robiť naviac, aby dosiahol večný život. A Ježiš mu dáva odpoveď (Mt 19,21). Je zrejmé, že väčšina kresťanov sa v skutočnosti  nemôže takto radikálne oddeliť od sveta, v ktorom žijú. Mnohí z nich majú vrúcnu túžbu po dokonalejšom nasledovaní Krista. Radi by nielen zachovávali Božie a cirkevné prikázania, ale nasledovali i Kristove evanjeliové rady. Ich životný stav a okolnosti im však neumožňujú odísť do kláštora. Pre takýchto existuje možnosť žiť duchom mníšskeho spoločenstva vo svete. Túžba po dokonalejšom kresťanskom živote a poznanie, že je  možný spôsob spojenia s mníšskym spoločenstvom bolo inšpiráciou ku vzniku oblátov sv. Benedikta.

Zo života sv. Benedikta, ako nám o ňom hovorí sv. Gregor Veľký je zrejme, že obláti boli našim svätým otcov prijímaní už na Subiacu ešte pred založením kláštora na Monte Cassinu. Zrejme však išlo len o malých chlapcov, ktorí boli svojimi rodičmi ponúknutí či obetovaní (oblatus znamená ten, ktorý je obetovaný, poskytnutý) k výchove k mníšskemu životu. Toto oblátske prijatie chlapcov je opísané v 59. kapitole Reguly sv. Benedikta. No podľa textu sv. Gregora môžeme usudzovať, že tiež i dospelí žijúci vo svete sa uchýlili pod vedenie sv. Benedikta a príležitostne navštevovali kláštor pre duchovné rady a sprevádzanie.  Oblát je teda kresťan, ktorý sa spája k určitému benediktinskému kláštoru za účelom, aby viedol dokonalejší život inšpirovaný Regulou sv. Benedikta, podľa toho, ako mu to konkrétne životné okolnosti umožňujú. Cirkev toto spojenie schválila do takej miery, že oblátov považuje v istom zmysle za duchovných členov mníšskej rodiny, ktorí spoločne zdieľajú jej dobrá, dostávajú od nej hodnotné impulzy a pomoc pre dokonalejší život.  Oblát má živé vedomie svojho povolania k svätosti a preto v súlade s duchom Reguly si stavia za cieľ opravdivé hľadanie Boha. Robí to prostredníctvom benediktínskeho štýlu života, pričom mu napomáha snaha o stálosť a vytrvalosť, ako aj poslušnosť.  Oblát považuje Regulu sv. Benedikta za pokladnicu životnej múdrosti. Prostredníctvom oblatúry vstupuje do školy Pánovej služby, čím si má uvedomovať, že týmto spôsobom má uskutočňovať ideál svätosti. V tejto škole Pánovej služby oblátom pomáhajú stretnutia, ktoré sa konajú každý mesiac v benediktínskom kláštore v Sampore pod vedením prefekta oblátov o. Jozefa Brodňanského, OSB ako i ostatných mníchov delegovaných na túto službu. Stretnutia sa riadia vopred stanoveným poriadkom a zvyčajne sú rozdelené na dva bloky – modlitba a práca. Tvorba a účasť na spoločných stretnutiach nie je povinnosťou, ale prísľubom pre Čas, ktorý prijímame ako dar, a ako dar si ho aj dávame. Celé životné konanie obláta sa riadi slovami Svätého Písma: aby bol vo všetkom oslávený Boh (1 Pt 4,11).

Lenka a Miroslav Jozefiakovci, obláti sv. Benedikta