Veselo i vážne so svätým Brnardom

Obláti: Miroslav a Lenka Jozefiakovci

Duchovné cvičenia oblátov, kláštor benediktínov, Sampor 27.-30.5. 2021

V uvedených dňoch sa konali DC, na ktorých sa zúčastnili  obláti, ktorým to dovoľovali rodinné,  pracovné, osobné či zdravotné okolnosti. Tí, ktorí sa z uvedených dôvodov nemohli zúčastniť boli s nami spojení duchovne.

DC viedol kňaz a mních o. Cyprián. Témou DC bol Traktát o siedmych stupňoch pokory a pýchy od sv. Bernarda, ktorý zreformoval mníšsky život v 12. st. a počas svojho života založil 68 nových kláštorov a dohliadal na ďalších 160. V uvedenom období bol duchovným vodcom Európy a mal významný vplyv tak na duchovný ako i politický život.

Z teologických otázok, ktoré sv. Bernard nastolil vo svojich dielach je to najmä úloha lásky v teológii, pokora a mystika.

Reforma náboženského života uskutočnená sv. Bernardom bola zameraná na obnovu komunitnej lásky – na obraz života Najsvätejšej Trojice. Kláštory mali byť školou ranného kresťanstva, na spôsob prvých kresťanských spoločenstiev v Jeruzaleme alebo Antiochii.  Škola lásky, znamená školu Krista, znamená nielen formálne dodržiavanie príkazov, ale nasledovanie Krista. A Kristus – podľa Bernarda – je živou pokorou. Toto nás Boh učí svojim vtelením. Nasledovanie, teda podobanie sa na Ježiša tichého a pokorného srdcom je základom kresťanskej duchovnosti. Jeho základnou podmienkou je pokora. O tom píše sv. Bernard vo svojom traktáte.

Bernard sa vo svojej knihe odvoláva na Regulu sv. Benedikta, ktorá rozlišuje dvanásť stupňov pokory. Človek, ktorý dosiahne pokoru, vystupuje na prvý stupeň pravdy, ktorý spočíva v rozpoznaní vlastnej chudoby. Druhý stupeň, je stupeň lásky, kde uvedomujúc si svoju vlastnú biedu, má väčší súcit so svojim blížnym. Z druhého stupňa je relatívne ľahké prejsť na tretí stupeň, pretože keď sa človek zľutuje nad vlastnou biedou aj biedou iných, oplakáva svoje chyby, cíti k nim odpor, tým očisťuje svoje srdce a potom je schopný kontemplovať Boha.

Pokora je teda prvý krok k zjednoteniu s Otcom. Ježiš nás učí pokore svojim príkladom. Duch Svätý na nás vylieva svoju lásku, prostredníctvom ktorej môžeme preukazovať milosrdenstvo našim bratom a sestrám a potom nás Otec zjednocuje so sebou.

Sv. Bernard stavia pokoru do centra duchovného života. Súvisí s poznávaním pravdy o sebe, s našim vzťahom k Bohu, ktorý sa nám umožňuje spoznávať. Pokora nás teda učí pozerať sa na Boha ako na náš konečný cieľ, to najväčšie, o čo sa usilujeme a  zároveň ukazuje našu vlastnú nepodstatnosť. Zároveň vďaka veľkosti Boha, ktorý nás k sebe volá, môžeme vidieť aj svoju vlastnú dôstojnosť: sme učeníci, priatelia a deti Božie.

Pokora je súhlas s tým, kto sme a aký je svet. Pýcha je nedostatok pokory, vedie k nesúhlasu s realitou aká je a znamená, že človek žije v klamoch. Realita je taká, že musíme byť pokorní, aby sme mohli čokoľvek spoznať. Pravda je povzbudzujúca, ale aj zároveň ťažká. Pokora je nevyhnutnou podmienkou nato, aby sme mohli poznať pravdu. „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6).

Na Slávnosť Kristovho tela a krvi, 3.6. AD 2021

Miroslav a Lenka Jozefiakovci