Oblát Miroslav

Columba sa narodil 1.4.1858 v Dubline v Írsku do veľkej a zbožnej rodiny. Bol pokrstený ako Jozef Alojz. Tri z jeho sestier zasvätili svoj život Kristovi ako mníšky v kláštore Milosrdenstva v Clonakilty na južnom pobreží ostrova.  Spočiatku chodil do najbližšej školy ktorú viedli augustiniáni. V roku 1869, keď začal Prvý vatikánsky koncil vstúpil do gymnázia  v jezuitskom kolégiu Belvedere v Dubline. Tam sa ukázal ako nadaný študent, preto mu provinciál jezuitov ponúkol vstup do jezuitského noviciátu. Štúdia zavŕšil v Pontifikálnom írskom kolégiu v Ríme v roku 1881 a tam prijal aj kňazskú vysviacku. Bola mu udelená s dišpenzom, nakoľko ešte nedosiahol stanovený kánonicky vek 24 rokov.  Počas jeho cesty spať do Írska, prechádzal cez Maredsous  – mladý benediktínsky rozvíjajúci sa kláštor v Belgicku, ktorý bol založený len deväť rokov (1872) predtým benediktínskymi mníchmi z Beuronu v Nemecku. Veľmi si želal vstúpiť k nim do komunity, ale jeho arcibiskup v Írsku mu odporučil si to ešte rozmyslieť a počkať.

V Írsku v tej dobe už žiadni benediktíni neboli, len malá skupinka francúzskych mníchov, ktorí boli vyhnaní z krajiny, ale do noviciátu už nikoho neprijímali. Arcibiskup  MacCabe ani sám Marmion vtedy ešte netušili, že Boh naozaj určil tohto írskeho klerika ako veľké svetlo benediktínskeho mníšstva. Marmion sa tak onedlho mal dostať do centra, v ktorom sa vtedy tvorila história rádu. Týmto centrom nebolo Monte Cassino, i keď to bola kolíska rádu, ale novo založené kláštory uprostred Európy. Benediktova regula napísaná v 6. storočí nepoznala nejakú centralizovanú mocenskú štruktúru riadenú z jedného miesta. Dodnes je v benediktínskom svete základnou jednotkou jednotlivý kláštor, i keď jednotlivé kláštory sa spájajú do rôznych národných či nadnárodných kongregácii. Okrem toho, na konci 18 st. začalo v Európe intenzívne rušenie rádov všetkými vládami, bez rozdielu na to, či tieto vlády mali niečo spoločné s duchom francúzskej revolúcie. Tieto akcie sa nevyhli ani benediktínom. Kde však miestna proticirkevná politika zlyhala, tam sa po rokoch jednotlivé rády znova obrodzovali, či už na základe starých pôvodných bratov, alebo prišli mnísi z iných krajín, kde boli početnejšie stavy, alebo vďaka skupinkám nadšencov, ktorí jednotlivé rády doslova vzkriesili takmer z ničoho. V roku 1833 bolo vo Francúzsku obnovené starodávne opátstvo Solesmes, ktoré bolo zrušené ešte počas revolúcie. Opátstvo vzkriesil diecézny kňaz Prosper Guéranger, ktorého činnosť viedla k rýchlemu vzniku celej kláštornej kongregácie. O tridsať rokov neskôr sa situácia zopakovala v Nemecku. V roku 1863 dvaja bratia Wolterovi – diecézni kňazi  – prijali rádove mená Maurus a Placidus a s výraznou podporou pápeža Pia IX. sa usadili v starom opustenom kláštore augustiniánov v Beurone. Benediktínske mníšstvo bolo na prelome 19. a 20 st. práve pod vplyvom týchto dvoch kongregácii – beuronskej a solesmes.  Mních Hildebrand de Hemptine túžil po svojom vstupe do Beuronu, rozšíriť tamojších benediktínov do Belgicka – Maredsous. Toto opátstvo navštívil Marmion, keď sa vracal z Ríma späť do Írska. Nemohol tam bez dovolenia svojho ordinára zostať, ale ohlásil opátovi svoju kandidatúru a odišiel do Írska. Arcibiskup mu určil  farnosť v Dundrum  na juhu Dublinu. Po roku bol menovaný za profesora metafyziky v diecéznom seminári Clonliffe v Dubline kde predtým študoval. Okrem filozofie mával prednášky aj z gréčtiny a francúzštiny. Všetky povinnosti, od prípravy prednášok, cez pastoráciu, harmonizovali s prehlbovaním jeho intelektuálneho života rovnako ako i života modlitby. Stále sa však v ňom ozýval hlas, ktorý ho volal do kláštora. Posledná z vecí, ktorú pred svojim odchodom urobil, bola púť na ostrov Iona – škótsky ostrovček, na ktorom v 6 st. žil a zomrel sv. Columba, írsky princ a apoštol škótska. Dňa 25. októbra 1886 bol oficiálne prepustený z diecézy. 21 novembra 1886 bol prijatý do postulátu a od tej doby až do konca života mal Marmion bývať v Belgicku. Po niekoľkých mesiacov postulátu, vo februári 1887 dostal habit novica a rádove meno Columba. 10 februára 1888 zložil dočasné sľuby. Neskôr sám povie, že sa pri tom cítil ako keby si vbil klinec do vlastnej rakvy. Ten druhý pridal opát Placidus, keď mu večer oznámil: tvoje sľuby (profesa) ma zarmútili. No Marmion si bol  vedomý, že tam prišiel kvôli Bohu a na základe Božieho volania. V roku 1888 bol posvätený kláštorný kostol a v tom istom roku pápež Lev XIII. založil pre benediktínov zvláštny študijný ústav v Ríme. Tak boli dané počiatky Kolégia sv. Anzelma a zároveň prvé prejavy nadchádzajúceho zlomu v histórii rádu. V tom istom roku opát Placidus rozhodol, že mnísi z kláštora Maredsous nebudú posielaní na štúdia do nemeckých kongregácii, ale bude pre nich založené kolégium pri katolíckej univerzite v Lovani. Columba  sa stal pomocníkom novicmajstra. Po zložení večných sľubov mu okrem poslania novicmajstra boli zverené aj hodiny angličtiny a vychovávateľstvo v kláštornej škole.  Okrem toho ho „náhodou“ poslal prior kláštora do jednej farnosti kázať v období veľkého pôstu, nakoľko už všetci mnísi boli rozdelení kázaním po jednotlivých farnostiach a do blízkej farnosti Graux nemal kto ísť, tak prior tam poslal cudzinca – Columba –  ktorému ešte francúzština veľmi nejde a zrejeme sa aj tak nehodí k ničomu. No keď sa po troch dňoch vrátil aj z miestnym farárom do kláštora, farárovi nestačili slová, aby vyjadril svoje nadšenie: takého strhujúceho rečníka ako je otec Ír sme tu ešte nepočuli. Od tej chvíle sa Columba stal žiadaným kazateľom pre celé okolie. V roku 1899 bol čiastočne dokončený nový kláštor v Lovani a bolo do neha treba vyslať dostatočne veľkú skupinu mníchov, aby začal normálny liturgický a komunitný život. Columba sa stal priorom nového kláštora. Jeho povinnosti v Lovani (Leuven, Louvain) boli veľmi početné. Na univerzite prednášal dogmatickú teológiu, stal sa spovedníkom bosých karmelitánok, prefektom klerikov, ktorí tam študovali a bol vyhľadávaný ako duchovný vodca a vyhľadávaný kazateľ. Začal sa u neho spovedať aj páter Mercier, rektor filozofického kolégia. Obaja sa spriatelili a rektor fascinovaný benediktínskou spiritualitou začal uvažovať, žeby sa stal mníchom. Všetko sa vyriešilo menovaním pátra Merciera za biskupa a neskôr kardinála. Pápež Pius X. povolal Columba k neľahkej úlohe, riešiť ťažké a delikátne problémy, ktoré sa objavovali v Cirkvi, najmä otázku modernizmu. Okrem služby pápežovi a tým celej Cirkvi bol žiadaným kazateľom na rekolekcie v Anglicku, Írsku, Belgicku a Francúzsku. Opát Hildebrand, ktorý organizoval benediktínsky život v Maredsous i v kolégiu sv. Anzelma v Ríme mal zostať prímasom konfederácie, ale potreboval niekoho na miesto opáta v Belgickom Maredsous. Po opýtaní sa na názor maredsouske komunity usúdil, že jediným pravým kandidátom bude otec Columba. Komunita potrebovala po dlhom období vlády opáta organizátora, veľmi často neprítomného, opáta a duchovného majstra, ktorý bude stále prítomný. Voľba nového opáta mala prebehnúť na konci septembra po rekolekciách celého spoločenstvá. Hildebrand chcel, aby rekolekcie viedol Columba, ktorý sa po ich skončení ihneď vrátil späť do Lovain. Voľbu nového opáta viedol predseda kongregácie, arciopat z Beuronu Ildefons Schober. 28. septembra šesťdesiať šesť mníchov zvolilo v druhom kole za opáta Columbu Marmiona. Na sviatok sv. Michala archanjela bol uvedený do úradu. Nebol taký zručný organizátor ako jeho predchodcovia, no vynikal na inom poli starostlivosti o jemu zverené duše. Komunita, ktorú preberal mala v tom čase 130 mníchov a počas prvej svetovej vojny počet vzrástol na 150. Usiloval sa o vybudovanie novej kongregácie v Belgicku, ktorá by združovala kláštory na území tejto krajiny. Bolo však potrebné vypracovať konštitúcie a deklarácie, ktoré vychádzali z Reguly ale reflektovali konkrétne úlohy, zvyklosti a okolnosti života komunity v Belgicku.  Dvadsiateho februára 1920 pápež Benedikt XV. Založil belgickú kongregáciu zasvätenú Zvestovaniu Blahoslavenej Panne Márii. Dňa 30. januára 1923 Columba zomrel vo veku 64 rokov. 36 rokov prežil v kláštore, opátom bol 13 rokov. Columba bol jedným z najobľúbenejších a najvplyvnejších duchovných autorov 20 storočia. Poslucháči jeho príhovorov a rekolekcií spísali jeho úvahy do mnohých diel, ktoré vyšli v mnohých jazykoch. Dňa 3. septembra roku 2000 bol pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásený za blahoslaveného.

Má tak podiel aj na znovuzrodení a obnovení mníšského života na Slovensku, nakoľko 30. júla 1939 sa uskutočnil slávnostný návrat benediktínov do Tynca pri Krakove, ktorí tam prišli práve z belgických komunít v Maredsous a Lovain.  Vtedajší krakovský metropolita arcibiskup Adam Štefan Sapieha si bol vedomý veľkého prínosu návratu mníšskeho života do diécezy, ktorý priniesli benediktíni. Nech blahoslavený Columba Marmion svojím orodovaním vyprosí ďalšie  benediktínske povolania či už do mníšskej komunity alebo do komunity ľudí žijúcich vo svete, ktorí sa snažia opravdivo hľadať Boha.

(Spracované podľa knihy Kristus, život Marmionuv od Malgorzaty Borkowskej OSB, 20. júla 2021, na sviatok sv. Bernarda, opáta a učiteľa Cirkvi)