9. marca je v liturgickom kalendári spomienka na sv. Františku Rímsku. Narodila v Ríme v roku 1384. Ako mladá sa vydala za šľachtica Lorenza de Ponziani. Narodili sa im tri deti. Ako manželka a matka bola veľmi starostlivá, láskavá a svoje deti viedla k nábožnému životu. No nielen deti, ale aj služobníctvo. Františku si všimli aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku. Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Keď neapolský kráľ drancoval Rím, jej druhého syna odvliekol ako rukojemníka a manžela, ktorý bol ťažko ranený poslal do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn. V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Zomrela 9. marca 1440. Okrem sv. Františky Rímskej, benediktínnskymi oblátmi boli aj sv Tomáš Akvinský, sv. Tomáš Becket, sv. Oliver Plunkett, Elena Cornaro Piscopia, Joris – Karl Huysmans, Dorothy Day, Raissa a Jacques Maritain, Walker Percy, prof. Anna Swiderkowna, Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.
Dnes tieto myšlienky opriem o otázku: Čo vlastne okolo seba v terajšej dobe okolo seba vidím?
Nuž vidím predovšetkým veľa strachu, veľa múdrych názorov na všetko. Je zaujímavé ako teraz všetci rozumieme medicíne.
Ale nie o tom som chcel. Od začiatku tejto pandémie cítim príchod obrovskej zmeny. Zmena prebieha vo vonkajšom svete , ale predovšetkým v našich vnútorných svetoch. Objavujeme svoje emócie , svoje túžby, svojich blízkych. Mám pocit , že sme boli tak rozbehnutí v tých našich životoch , že sme si ani len neuvedomovali , že žijeme. Teraz nielen , že si uvedomujeme , že žijeme , ale aj ako, žijeme. Musím sa priznať , že akokoľvek som sa snažil žiť úprimne svoju vieru, svoj vzťah k Bohu, aj tak si až teraz po dlhých mesiacoch bez sviatostí uvedomujem, na čom stojí môj vzťah k Bohu. Keď sa odlúpne zvyk, tradícia a pocit samozrejmosti, ostáva iba vnútro…nie vždy sa mi žije ľahko s tým , čo v ňom nachádzam. Ale veľmi ma teší , že po rokoch môjho života nie je moje vnútro úplne prázdne. Objavil som aké bohatstvo mi Boh daroval v podobe silnej rodiny , ktorá ma nielen drží pri živote v tomto čase, ale ma aj učí objavovať zmysel všetkého.
Pamätaj, že zomrieš. Od počiatku sveta až do jeho konca bude smrť jediná vlastnosť, ktorá je spoločná celému ľudskému pokoleniu. Králi alebo roľníci, mudrci alebo hlupáci, boháči alebo chudobní všetci raz zomrú. Niektorí nato vôbec nemyslia. Ale pre iných je realita smrti ústrednou myšlienkou ich života. Pohľad na ňu nie je niečo morbídne alebo aby to naháňalo strach, ale má to inšpirovať, motivovať a osvetľovať. Táto idea bola ústredným bodom v umení, literatúre, architektúre, filozofii a náboženstvách v celej histórii. Ako hovorí Sokrates v Platónovom dialógu Faides: „Jedným z cieľov tých, ktorí praktizujú filozofiu správnym spôsobom, je praktizovať umieranie a smrť.“
(úryvky z knihy: Alain Durel „O MODLITBĚ – S mnichy z hory Athos“, Karmelitánské nakladatelství, Praha, 2019, vydané v edícii „Spiritualita do kapsy“ako zväzok č. 10)
Autor Alain Durel je spisovateľ a publicista. Zaoberá sa vzťahom kresťanstva a kultúry. Venuje sa východnému kresťanstvu. V tejto drobnej knihe dáva autor slovo ôsmim duchovným majstrom 20. a 21. storočia.
Vybrala som sekvencie, kde otcovia hovoria o pokore. Prečo práve o pokore? – lebo…
11. júl 2020 – sviatok sv. Benedikta, zakladateľa mníšskeho rádu, patróna Európy a mocného orodovníka a prímluvcu v nebi. Deň našich slávnostných prísľubov, deviatych nových oblátov, ktorí sme sa takto začlenili do benediktínskej rodiny.. Aby sme ju mohli lepšie spoznať, zorganizovali – tí služobne starší obláti – stretnutie oblátov s mníchmi. Tento rok to bolo v rázovitej dedinke Zázrivá.
Tak vybrali sme sa aj my, komplet celá rodina. Zázrivá nie je až tak veľmi vzdialená od nás a cesta cez les v Oravskej Lesnej túto vzdialenosť ešte skrátila. čas príchodu do 10.00 sme stihli. Privítali nás domáci hostitelia a po krátkom presune áut na parkovisku sme vstúpili do priestoru chaty, kde už sedeli, čakali, debatovali a usmievali sa ostatní obláti. Deti hneď zaujali miesta na hojdačkách a trampolíne, no aj napriek snahe dospelých a starších detí, jedno dieťa vypadlo z trampolíny. Vlastne sa preskákalo na zem cez otvor, ktorý bol v trampolíne. Nestalo sa mu nič, nakoľko pristálo na tráve pod trampolínou. troška plaču aspoň oživilo priestory a upozornilo ostatné deti, že si majú dávať väčší pozor.
O pár minút sa objavila čierna dodávka, y ktorej vystúpili čierni mnísi – boli zladení. Po pozdravoch a uvítaní sme nastúpili do áut a šli ku kostolu, kde o 11.00 začínala sv. omša. Bola spojená s modlitbou cez deň z breviára. V ten deň sa slávil sviatok Mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa. Otec Cyprián prečítal evanjelium o mučeníckej smrti sv. Jána. Otec Jozef si v homílii pomohol knihou Na pleciach obrov, ktorá má na obale výstižný obrázok. Po sv. omši nasledoval presun na chatu, kde bol čas obedu, ktorí pripravili zázrivskí kuchári.
Po obede sme sa vyviezli na parkovisko odkiaľ sme šli pešo zázrivskými lúkami. Viezli sme sa v tom čiernom aute s tým čiernym mníchom s malou briadkou., ktorý to hore kopcom dobre rozbehol. Až tak, že Mikuláš sa prekvapene opýtal: „to môže mních tak rýchlo jazdiť?“ To som ešte netušil, že po návrate na chatu sa bude znova pýtať. Čo? O chvíľu sa dočítate. Nad parkoviskom bola hotová zoologická záhrada: kone, sliepky, kačky, čínske prasiatka,, barany a ovce, dokonca pštrosy a krava. Lenže tá nebola živá, ale zrejme plastová a dala sa dojiť. Keď ste ju potiahli vystrekla z vemena voda. Výborná skúsenosť pre tých, ktorí ešte nedojili živú kravu. Cestou po lúke sme sa zastavili, oddýchli a pomodlili vešpery.
Po návrate na chatu sa odohrala milá udalosť pre niektoré oblátky, ktoré si uvedomili, že majú za sebou polovicu života. No a ako by to bolo, keby sa okrúhle narodeniny oslávili len tak – bez torty, korbáčikov a obložených mís. A keďže atmosféra bola príjemná, otec Jozef si zapálil fajku. A vtedy nasledovala druhá znepokojujúca otázka Mikuláša: „môže mních fajčiť?“ Snažil som sa mu vysvetliť, že aj mních je len človek z mäsa a kostí, ktorý potrebuje jesť, piť, spať ako aj my, ale že žije v spoločenstve iných mníchov v kláštore, ktorí sa zasvätili Bohu a snažia sa o kresťanskú dokonalosť spoločnou modlitbou, stolovaním, cnostným životom, askézou, pôstom a bratským spolunažívaním a že tá fajka, nie je žiadna závislosť na tabakovom dyme, ale forma relaxu.
S pribúdajúcim časom sa naše spoločenstvo začalo zmenšovať. Na záver sme si mohli vypočuť, ale aj vidieť rozprávku, ktorú prerozprávala oblátka Aňa. No darmo, keď máš priezvisko po známom spisovateľovi niečo sa nalepí. a tak nám zostalo už len rozobrať stany, stoly a lavice a všetko upratať.
Ďakujeme za prípravu a zorganizovanie stretnutia a za spoločný čas byť spolu s mníchmi. A ďakujeme Cypriánovi za fotodokumentáciu celého stretnutia. Wszystko bylo takie cudowne
Som presvedčený o tom, že celé naše stretnutie smerovalo k tomu, čo bolo základom pre mníšsky život sv. Benedikta – „aby bol vo všetkom oslávený Boh“. Pax.
M+L Jozefiakovci
V Mútnom, roku Pána 2020, na sviatok sv. archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela
Rád by som sa podelil o to , čo sme ako oblátska rodina spolu prežili aj vďaka naším mníchom , ktorí nás vždy srdečne prijímajú v kláštore.
Naše
stretnutia prebiehali každý mesiac pod duchovným vedením o. Jozefa
a organizačne nás usmerňoval o.Ján. Na začiatku roka sme sa stretli na
duchovných cvičeniach, kde nám o. Jozef priblížil mníšsky duchovný život
v myšlienkach o. Jána Klimaka o pokore, dare sĺz
a o dokonalom pamätaní na smrť- „memento mori“, ktoré nedesí.
Áno pamätanie na smrť nemusí desiť , keď
žijeme náš cieľ ako stretnutie
s Tým , ktorý je objímajúcou láskou.
Na našich
mesačných stretnutiach, trávime doobedie prácou s mníchmi. Poobedie
v modlitbe a duchovnom slove. Počas benediktínskych sviatkov sa niektorí obláti zapoja svojou pomocou pri
agapé po svätej omši.
V lete sme sa stretli už na druhom ročníku stretnutia s mníchmi. Vždy sa naň veľmi tešíme. Tentokrát to bolo v Oravskom Veselom. Všetko pripravili oravskí obláti. Prišli štyria mnísi: o. Jozef, o. Cyprián, br. Ladislav a br. Svorad. Doobeda sme slávili sv. omšu a po obede sme vyšli na krátku prechádzku, na ktorej sme zažili „dar sĺz a bleskov“. Parádne sme zmokli, no nakoniec sme sa tešili v teplom domčeku a smiali sa, aké spestrenia nám pripravil Pán.
Aj tento rok
prebieha príprava kandidátov na oblatúru.
Bude vrcholiť v prvých
mesiacoch nového roka. Takto do našej
komunity pribudnú nový obláti po zložení prísľubov priorovi o.
Vladimírovi.
Na záver
myšlienka, ktorú som aj vďaka oblatúre
pochopil počas v tohto roka. Keďže sme sa veľa rozprávali
o pokore, uvedomil som si, ako málo je pokory v bežnom živote. Často je to skôr
strojená pokora, čí nízke sebavedomie u niektorých ľudí. Skutočná pokora
je však vzácnosť. Často mám pocit , že v našom vnútri býva skrytá nadradenosť
a pocit , že som lepší. Možno aj v nás „úprimných“ kresťanoch. Veľmi ma oslovilo
slovo o. Klimaka „ dokonalý plač nad sebou je možnosť neposudzovať druhých“.
Je veľkým darom pre nás mať možnosť byť aspoň malinkou súčasťou benediktínskej rodiny , pri ktorej môžeme prežívať dar Božej prítomnosti.
V dňoch 22. a 23. septembra sme sa zúčastnili veľkej slávnosti. Brat Igor prijal z rúk otca biskupa Mariána Chovanca kňazskú vysviacku. Na túto veľkú udalosť sme dostali pozvánku v auguste na stretnutí mníchov s oblátmi. Prípravy sa začali už vo štvrtok upratovaním Domu Chleba. Sviatočný sobotný deň nás privítal mrholením. Svätej omše sa zúčastnilo veľké množstvo veriacich, rodina, veriaci z rodnej obce otca Igora, kňazi, spolubratia benediktíni z okolitých štátov a veľkou vzácnosťou bola aj návšteva benediktínskych sestier z Ukrajiny. Na konci svätej omše sme dostali novokňazské požehnanie a naplnení milosťami sme išli do Domu Chleba, kde bolo pripravené pohostenie.
Emócie zo spoločne stráveného času oblátov s benediktínmi v Podkoniciach už pomaly strácajú na intenzite, no vryli sa nám hlboko do našich sŕdc. Takú symbiózu sŕdc a myslí som ešte nezažila. Všetko prebiehalo akoby intuitívne. Skôr, ako som sa na niekoho obrátila s prosbou o pomoc, už mi aj niekto pomáhal: Bez strážcu ohňa – Rada – by guláš nebol uvarený. Bez zeleninových pomocníčok – Ľubky a Eriky – a bez krájačov mäsa – Janka, Anky a Miriam by nebolo čo do kotlíka dať. Bez p. farára a bratov benediktínov by zostali smädné naše duše i telá. A bez silných chlapov, by sme nemali na čom sedieť. Nejdem menovať, všetci chlapi na čele s Milošom a Tomášom sa v tom hádam nájdu.Čo dodať, guláš bol najlepší, lebo bol spoločný. Každý pridal ruku k dielu, a tak sa nemohol nevydariť. V tomto prípade citát „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“ (Ž133,1) nebol len vzdialeným citátom z Písma. Bola to realita Benediktínskeho dňa. Zídení ako rodina sme boli pri oltári i pri obedňajšom stole, kde sa ku nám pridala aj Vierka.
A aby nám lepšie vytrávilo, vybrali sme sa na turistiku na Pleše.
Už tesne pred letnými prázdninami, 23. júna 2018 sa nášmu oblátskemu spoločenstvu podarilo prežiť krásnu sobotu v pokojnej rodinnej atmosfére spolu s ich rodinnými príslušníkmi nielen zo Slovenska ale aj zo zahraničia. Oblátska rodina sa rozrástla na tento deň o množstvo nových tvárí. Zišlo sa nás požehnane, až 40 duší. Medzi nimi manželia a manželky oblátov, ich deti, vnúčatká i ďalšia rodina. Potešili sme sa každému novému človiečikovi.
V dňoch 25. – 28. januára 2018 nám otcovia a bratia mnísi vytvorili ideálne podmienky pre tohtoročné duchovné cvičenia (DC) v kláštore v Sampore. Pre zmenu tento rok viedol DC nie benediktín, no odborník na slovo vzatý pre východnú kresťanskú spiritualitu, vedúci katedry religionistiky a náboženskej výchovy KU v Ružomberku Mgr. Ivan Moďoroši PhD.
Na duchovných cvičeniach sme sa stretli spolu už tri generácie oblátov v zložení: Janko, Julka, Dada, Dominika, Anička, Miloš, Tomáš, ja Erika, Daniel, Ľubka, Miriam a Emka. V piatok prišla ešte Monika a Vierka, ale Dadka musela večer náhle odísť, pretože ochorela. Chýbali Radko a Lukáš, ktorí pre svoje povinnosti vo vlastných rodinách nemohli prísť.
