Laickí opáti

Oblát: Miroslav Jozefiak

Laický opát (abbas laicus, abbas miles), meno používané na označenie laika, ktorému kráľ alebo niekto z autorít udelil opátstvo ako odmenu za poskytnuté služby mal na starosti majetok, ktorý k nemu patrí, a mal nárok na časť príjmu. Tento zhubný zvyk mal zlý vplyv na život kláštora.
Existoval hlavne vo Franskej ríši od ôsmeho storočia až do cirkevných reforiem v jedenástom storočí.

Karol Martel bol prvý, kto udelil rozsiahly cirkevný majetok laikom, politickým priateľom a bojovníkom, ktorí mu pomáhali v jeho ťaženiach. V skoršom období francúzski Merovejovci darovali cirkevné pozemky laikom alebo im aspoň umožnili ich vlastníctvo a užívanie, hoci nie vlastníctvo. Početné synody, ktoré sa konali vo Francúzsku v šiestom a siedmom storočí, prijali dekréty proti tomuto zneužívaniu cirkevného majetku. Francúzski králi mali tiež vo zvyku dosadzovať opátov do kláštorov, ktoré založili; okrem toho mnohé kláštory, hoci ich nezaložil kráľ, sa pod kráľovským patronátom podieľali na jeho ochrane, a tak sa stali majetkom koruny. Tento zvyk merovejovských panovníkov nakladať s cirkevným majetkom v jednotlivých prípadoch, ako aj menovať opátov do kláštorov, ktoré založili alebo im patria, považovali francúzski králi za precedens pre odmeňovanie laikov opátstvami alebo ich prideľovanie biskupom. Za Karola Martela bola Cirkev týmto zneužívaním značne poškodená, a to nielen v jej majetku, ale aj v jej náboženskom živote.

Svätý Bonifác a neskôr Hincmar z Remeša zobrazujú následný pád cirkevnej disciplíny nanajvýš pochmúrne, a hoci sa svätý Bonifác horlivo a dokonca úspešne snažil reformovať franskú cirkev, udeľovanie opátstiev svetským opátom nebolo úplne zrušené. Za Pepina bolo mníchom dovolené, ak by sa ich opátstvo dostalo do svetských rúk, prejsť do inej komunity.

Karol Veľký tiež často dával cirkevný majetok a niekedy aj opátstva vo feudálnej držbe. Je pravda, že Ľudovít Pobožný pomáhal svätému Benediktovi z Aniane v jeho úsilí reformovať mníšsky život.
Aby sa to dosiahlo, bolo potrebné obnoviť slobodnú voľbu opátov a tiež menovanie bezúhonných mníchov za hlavy kláštorov. Hoci cisár Ľudovít zdieľal tieto zásady, pokračoval v udeľovaní opátstiev laikom a jeho synovia ho napodobňovali.
Významné opátstvo St. Riquier (Centula) v Pikardii malo svetských opátov z čias Karola Veľkého, ktorí ho darovali jeho priateľovi Angilbertovi, básnikovi a milencovi jeho dcéry Berty a otcovi jej dvoch synov (pozri Angilbert, Svätý). Po Angilbertovej smrti v roku 814 bolo opátstvo odovzdané iným laikom. Pod takýmito vplyvmi musela Cirkev trpieť; opátstva boli často dejiskom svetskosti a radovánky.
Rôzne synody deviateho storočia prijímali dekréty proti tomuto zvyku; synoda v Diedenhofene (október 844) vo svojom treťom kánone rozhodla, že opátstva už nemajú zostať v moci laikov, ale že ich opátmi majú byť mnísi.
Podobne sa synody v Meaux a Paríži (845-846) sťažovali, že kláštory v držbe laikov upadli, a zdôrazňovali kráľovskú povinnosť v tomto smere.
Ale opátstva boli naďalej udeľované laikom najmä vo Francúzsku a Lotrinsku, napr. St. Evre pri Toule, za vlády Lothaira I. Lothaire II. ho však v roku 858 obnovil pod cirkevnú kontrolu, no ten istý kráľ dal Bonmoutiera laikovi; a opátstva St. Germain a St. Martin v Toulskej diecéze dostali tiež svetskí opáti. V diecéze Metz bolo opátstvo Gorze dlho v rukách laikov a pod nimi chátralo. Stavelot a Malmédy v diecéze Liege boli v jedenástom storočí darované istému grófovi Raginariusovi, ako aj sv. Maximin pri Trevíri grófovi Adalhardovi, V roku 888 synoda v Mainzi rozhodla (kán. xxv), aby svetskí opáti umiestňovali nad svoje kláštory schopných prepoštov a provizora. Rady však nedokázali ukončiť zlo. Na synode, ktorá sa konala v Trosly, v diecéze Soissons, v roku 909, boli podané ostré sťažnosti (kapitola iii) na život mníchov. Mnohé kláštory, ako sa hovorilo, riadili laici, ktorých manželky a deti, vojaci a psy boli ubytované v rehoľných priestoroch. Na zlepšenie týchto pomerov bolo potrebné, vyhlásila synoda, obnoviť riadnych opátov a abatyší; zároveň cirkevní kanonici a kráľovskí kapitulári vyhlásili laikov úplne zbavených právomocí v cirkevných záležitostiach.
Laickí opáti existovali v desiatom storočí, aj v jedenástom. Gosfred, vojvoda z Akvitánie, bol opátom kláštora sv. Hilária v Poitiers a ako taký publikoval dekréty vydané (1078) na synode v Poitiers.
Cirkev bola oslobodená od sekulárnej nadvlády iba prostredníctvom takzvaného konfliktu investitúr. Reforma náboženského a cirkevného života, ktorú priniesla pápežská stolica, ukončila udeľovanie opátstiev laikom.

Preklad z anglického originálu: Lay abbot uverejnený na

https://www.catholic.com/lay-abbot

(09.11.2022)