Oblátka Monika.
Emócie zo spoločne stráveného času oblátov s benediktínmi v Podkoniciach už pomaly strácajú na intenzite, no vryli sa nám hlboko do našich sŕdc. Takú symbiózu sŕdc a myslí som ešte nezažila. Všetko prebiehalo akoby intuitívne. Skôr, ako som sa na niekoho obrátila s prosbou o pomoc, už mi aj niekto pomáhal: Bez strážcu ohňa – Rada – by guláš nebol uvarený. Bez zeleninových pomocníčok – Ľubky a Eriky – a bez krájačov mäsa – Janka, Anky a Miriam by nebolo čo do kotlíka dať. Bez p. farára a bratov benediktínov by zostali smädné naše duše i telá. A bez silných chlapov, by sme nemali na čom sedieť. Nejdem menovať, všetci chlapi na čele s Milošom a Tomášom sa v tom hádam nájdu.Čo dodať, guláš bol najlepší, lebo bol spoločný. Každý pridal ruku k dielu, a tak sa nemohol nevydariť. V tomto prípade citát „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“ (Ž133,1) nebol len vzdialeným citátom z Písma. Bola to realita Benediktínskeho dňa. Zídení ako rodina sme boli pri oltári i pri obedňajšom stole, kde sa ku nám pridala aj Vierka.
A aby nám lepšie vytrávilo, vybrali sme sa na turistiku na Pleše.
Aby som nezabudla, ešte predtým malá zastávka u nás – Čunderlíkovcov. Srdečne ďakujeme za návštevu.
A potom už „hor sa na Pleše“. Obohatili sme sa vzájomnými rozhovormi a po návrate na miestnu faru, sme pri spoločnej modlitbe vešpier velebili Pána za tak nádherný deň. Pán sa nás rozhodol obohatiť nad mieru, a dal nám ešte intenzívnejšie pocítiť, že sme rodina. A tak naše rozhovory pokračovali po večeri a zavŕšili sa spoločným spevom ľudových piesní zo všetkých kútov Slovenska.
Myslím, že sme všetci pookriali na duchu a spoznali sme sa ako ľudia, ako veriaci, ako benediktíni. Scelilo nás to.
Chvála Pánovi.