O.Maksymilián otvoril sériu prednášok v piatok večer úvodným slovom o počiatkoch mníšskej modlitby, priblížil život otcov púšte, sv.Antona, sv.Jána Kasiána, ich potrebu opustiť svet a stretnúť Boha – to je ideál mnícha. Ak však chceme stretnúť Boha, musíme stretnúť seba.
V modlitbe je najdôležitejší Boh sám, nie ja, moje emócie a moje myšlienky. Tie prichádzajú, ale netreba im venovať pozornosť, iba si uvedomovať Božiu prítomnosť vdychom, ktorým sa aj náš život začína a výdychom, ktorým sa zas náš pozemský život končí. Slovné spojenie, alebo vetu si môže zvoliť každý sám takú, ktorá ho osloví, ale ktorú už nebude meniť. Povzbudzoval k vytrvalosti a pravidelnosti v každodennej modlitbe, pretože len modlením sa naučíme modliť, spoznávať Boha, seba a meniť naše životy na obraz milosrdného Boha. Rozoberal aj dôležitosť držania tela pri praktizovaní tejto najstaršej kresťanskej meditácie a na záver sa s nami pomodlil 20 minútovú modlitbu nádychu Ježišovho mena a výdychu zmilovania sa nad nami hriešnymi.s.Faustia, rehoľníčka z Kongregácie sestier Matky Božieho milosrdenstva, nám v nedeľu bližšie rozobrala tému: „Túžim, aby moje stvorenia dôverovali.“ z Denníčka sestry Faustíny. Rozprávala o potrebe pestovania dôvery, ktorá nám v živote najviac chýba a ktorá má viesť k vzťahu. Dôvera je konkrétny postoj, založený nie na intelektuálnom chápaní,ale na bezhraničnom až detskom spoľahnutí sa na Toho, ktorý chce naše dobro. Merítkom dôvery je plnenie Božej vôle, teda natoľko dôverujeme, nakoľko plníme Jeho vôľu. Dôvera je aj podstatou úcty k Božiemu milosrdenstvu. „Duša, ktorá dôveruje v moje milosrdenstvo je najšťastnejšia, lebo ja sám sa o ňu postarám.“ (Den.1273) Ďalej nám priblížila život sestry Faustíny, jednoduchej rehoľníčky, ktorá sa obetovala za hriešnikov a svojou dôverou voči Bohu a milosrdenstvom k blížnemu ukázala základný postoj človeka vedúci k zjednoteniu sa s Bohom.
Fotografie – o. Jozef