Oblát Miloš.

Milá oblátska rodina.

Rád by som sa podelil s vami o moju novú skúsenosť, ktorú som zažil na týždňovom stretnutí kresťanskej meditácie v poľskom benediktínskom kláštore v Lubine. Na stretnutí bolo asi tridsať Poliakov rôznych vekových skupín z toho jeden dominikán, jeden poľský diecézny kňaz , päť manželských párov, otec Jozef a ja. Celý týždeň nás viedol o. Maximilián a asistent brat Bruno s Tynca. Program bol nasledovný: 5.30 ranné chvály, po nich metánie /meditačná modlitba kľaknutie a vstávanie 33 krát s opakovaním zvolania „Pane Ježišu Kriste zmiluj sa nad mnou hriešnym“/ potom meditácia v sede 25min. 8.00 raňajky, práca v záhrade o 11.00 meditácia 2×25 min. modlitba cez deň, potom bol obed o odpočinok. O 15.00 meditácia 25min., konferencia a po nej meditácia 2x 25min.,vešpery. 18.00 večera a p nej meditácia 30min. O 20.00 kompletórium a o 21.00 meditácia 2x25min. Celý čas bolo silencium.

Musím sa priznať, že od prvého dňa to bolo pre mňa náročné, hlavne po fyzickej stránke. Uvedomil som si , že väčšina účastníkov sú skúsení a už boli viackrát na podobných stretnutiach aj keď toto stretnutie bolo výnimočné tým, že bolo doteraz najdlhšie. Otec Maximilián bol trpezlivý a už na druhý deň ma povzbudil slovami: „Mám nádej , že to prežiješ…“. Aj keď to možno znie úsmevne , po týchto slovách som sa rozhodol, že to vydržím do konca.

Väčšinu času sme trávili v tichu, meditáciou a prácou. Bolo to trochu iné ako sme zvyknutý na duchovné cvičenia, na ktorých prebiehajú prednášky a teda človek je viac zaplavený myšlienkami zvonku. Tu sme sa museli popasovať s myšlienkami , ktoré sa vynárali z nášho vnútra. Vstupovali sme do svojho srdca, stišovali sme hluk vlastných myšlienok a čoraz viac a hlbšie sme si mohli uvedomiť svoju podstatu, teda skôr vlastné korene, ktoré začínajú vo večnom Božskom prameni. Cez neustále vyslovovanie Ježišovho mena, za stáleho si uvedomovania vlastného dychu, preciťovanie vlastného tela aj cez bolesť, ktorá bola spôsobená nehybným sedením sme mali možnosť zakúsiť stav akoby vlastnej vnútornej prázdnoty, možno aj akéhosi smútku, ale nie osamelosti. Je to stav kedy človek prestáva neustále plánovať svoje vízie do budúcnosti, začína prežívať Božiu prítomnosť, cez ktorú sa mu pomaly v každej chvíli ukazuje Božia vôľa, vlastná pokora a zbavenie sa vlastného strachu. Uvedomil som si ako často sa rozhodujem podľa očakávaní druhých, no pri tejto modlitbe si začínam uvedomovať že jediné očakávanie má prichádzať len od Boha. Podľa púštnych otcov tento druh modlitby by mal prerásť do neustálej modlitby, teda pri každej činnosti sa nám v srdci vynára meno Ježiša a jeho bezhraničná Láska, ktorú k nám má. Teda touto modlitbou sa máme možnosť viac a viac zjednotiť s Ježišovým srdcom a milovať bezhranične ako On. Otec Maximilián nám pripomenul, že skutočná láska dovolí blížnemu kráčať vlastnou cestou. Aj Ježiš dovolil aby ho zradili Peter, Judáš…dovolil to, pretože miloval. K blížnemu máme máme pristupovať podľa sv. Benedikta „…s najvyššou trpezlivosťou…“ RB 72,5.

To čo sa nám vynára z nášho srdca počas modlitby môže byť aj nepríjemné, teda aj vlastný hriech. No nie  je naším cieľom ho vytrhávať alebo bojovať s ním, ale ho premieňať na dobro neustálou modlitbou.

Na tomto týždňovom stretnutí som si uvedomil , že tento druh modlitby chcem ukotviť v mojom živote.

Na konci teda po siedmich dňoch sme sa o sebe dozvedeli najviac, pretože sme mali spoločné zdieľanie a veľmi na mňa zapôsobilo svedectvo jedného účastníka kňaza, ktorý tam pomenoval svoju slabosť , s ktorou pracuje asi celý život. Jeho úprimnosť ma presvedčila, že táto modlitba človeka robí citlivejším a vnímavejším voči druhým.

Veľkou oporou mi bol o. Jozef a za pozvanie som mu veľmi vďačný.

FOTO A KONTAKT NA BENEDIKTÍNOV V LUBINE