Stretnutie rodín oblátov v Spišskej Belej

 

 V dňoch 15. 7.- 17.7. sme strávili  čas  spolu s našimi najbližšími rodinnými príslušníkmi v bývalom kráľovskom meste Spišského Zamaguria v Spišskej Belej. DSC_0020

Hlavným cieľom tejto akcie bolo spoznať sa navzájom s rodinnými príslušníkmi oblátov a prežiť spolu  dva dni pre upevnenie neformálnych vzťahov oblátskeho spoločenstva.   Po rôznom prispôsobovaní sa okolnostiam na stretnutie prišli Miloš a jeho manželka Erika, Tomáš a jeho manželka Denisa a Erika, ktorej bolo zverené zorganizovanie akcie.

V piatok 15.7. sme sa stretli na sv. omši v gotickom kostole sv. Antona pustovníka v Spišskej Belej. Deniska prišla z Bratislavy trochu neskôr. Ja s Tomášom sme prišli už 1 hodinu pred sv. omšou aby sme sa ubytovali.  P. farár Peter Petrek, cez ktorého sme pobyt vybavovali, bol práve na dovolenke, tak náš „apartmán“ na historickej veľkej fare nám ukázal jeden z jeho zástupcov, dvoch kaplánov, p. kaplán Suchanovský. Musím povedať, že obaja duchovní otcovia boli voči nám veľmi ústretoví, poskytli nám dokonca  vlastnú kuchyňu a chladničku, lebo kuchyňu pre hostí naplno okupovali 4 cyklisti z Maďarska. Po sv. omši sme pripravili večeru a keď dorazili Tomáš (bol si svoju manželku vyzdvihnúť v Poprade) a Deniska tak sme sa spoločne navečerali. Po večeri sme sa na izbe pomodlili spoločne vešpery a uložili na spánok, dúfajúc, že na druhý deň vyrazíme do Červeného kláštora a splníme tak ciele, ktoré sme si vytýčili v plánovanom programe.

V sobotu sme sa prebudili do upršaného rána. Išli sme na sv. omšu do miestneho kostola a po nej sme si pripravili raňajky- tradičné Spišské párky, ktoré nám nachystala p. kuchárka. Raňajky,  spestrené rôznymi dobrotami, ktoré sme priniesli z domu, boli sprevádzané vzájomným priateľským rozhovorom, sa pretiahli až skoro k času obeda, čakajúc, že prestane pršať. Ale nestalo sa tak.  Tak sme upustili z plánovanej túry na Tri Koruny a rozhodli sa navštíviť bývalý kartuziánsky kláštor v katastri obce Lechnica. Mali sme šťastie, pretože, keď sme prišli práve začínala prehliadka kláštora s lektorkou. Mladá dievčina so štipkou trémy, bola veľmi milá a vysvetlila nám zmysel a spôsob života mníchov kartuziánov a neskôr kamaldulov.  Cestou autom sme si čítali niektoré informácie o spomínaných mníšskych rádoch v Červenom Kláštore. Slečna lektorka nám ich doplnila a rozvinula. Boli sme uchvátení, aký prínos mali vtedajší mnísi pre vtedajšiu spoločnosť.  Uvedomili sme si, že každá odborná práca v oblasti vedy, kultúry, poľnohospodárstva, posvätená modlitbou a prítomnosťou Boha v tichom živote mnícha, priniesla bohaté ovocie.  V múzeu sme videli aj niektoré veľkolepé diela mníchov ako napr. herbár liečivých rastlín brata Cypriána, kamaldulská Biblia (preklad  v pred bernolákovskej slovenčine)  historické predmety, spojené so životom mníchov a ich oblečenie ako aj architektúru kláštora kartuziánov a prestavaného kláštora kamaldulov.

Po prehliadke kláštora sme si všimli  zmoknuté dravé vtáky, ktoré mali svoje prístrešky v areáli kláštora. Pristavil sa pri nás miestny sokoliar s mladým sokolom na ruke a predstavil  nám svojich operencov. Potom sme zakotvili  v krčme Pod troma lipami, kde sme sa zahriali čajom. Tomáš tam stretol svojho bývalého učiteľa z vysokej školy, ktorý nám dal rýchlokurz kopania studní. Nakoniec sme museli utiecť pred jeho učiteľským syndrómom „rád sa počúval“.

Počasie nám stále neprialo, preto sme sa rozhodli  navštíviť hrad v Starej Ľubovni a ak prestane pršať, navštíviť pútnické miesto Litmanová.  Rýchlo sme si kúpili vstupenky a pridali sa už k prebiehajúcej prehliadke hradu. Avšak v porovnaní s prehliadkou kláštora nás Ľuboviansky hrad až tak neoslovil. Zistili sme, že atmosféra kláštora a hradu sa nedá vôbec porovnať. Bude to určite vplyvom modlitieb a askézy mníchov a hlavne posvätenie Božou prítomnosťou, čo nám na hrade chýbalo. Po prehliadke sme sa zastavili taktiež pri sokoliaroch a niektorí z nás zakúsili mať na ruke veľkého dravého vtáka, orla stepného. Pretože pršať neprestávalo, ba naopak,  intenzita dažďa sa zvyšovala rozhodli sme sa vrátiť sa na faru v Spišskej Belej.

Tam nás čakal už nachystaný chutný segedínsky guláš s knedľou a špenátová polievka. K bohato prestretému stolu sme zasadli  celkom unavení z absolvovaných prehliadok. Pri jedle a pri družných spoločných rozhovoroch takmer zastal čas. Nemali sme sa kam ponáhľať, konečne sme mali čas jeden na druhého.  Témy rozhovorov ako naša práca, príbuzní, deti, cestovanie, sa dotkli aj nášho oblátskeho spoločenstva, čomu sme boli veľmi radi, pretože na mesačných stretnutiach na to nie je čas. Padla aj konštruktívna kritika do vlastných radov a  návrhy  ako vylepšiť akcie  oblátskeho spoločenstva, čo dúfam  konkrétne preberieme na našich mesačných stretnutiach v Samporskom kláštore. Pred odchodom z večere sme sa krátko porozprávali s druhým p. kaplánom Petrom Gažim a rozlúčili sme sa s ním. Večer sme strávili na izbe, spoločne sme sa pomodlili vešpery, zaspievali niekoľko starých vykopávok – duchovných piesní nášho „mládí“ a niektorí sme si pozreli ukážku z filmu o kartuziánoch Veľké Ticho. Potom sme sa uložili k nočnému spánku.

Ráno sme o 7:30 išli na  nedeľnú sv. omšu, po nej nám pani kuchárka nachystala sladké nedeľné raňajky, vyplatili sme pobyt a poďakovali sa za chutné jedlá, ktoré nám pripravovala. Pretože stále pršalo, rozhodli sme sa ísť domov už po raňajkách. Zbalili sme sa a rozlúčili navzájom, pretože naše cesty sa opäť rozdelili, Kurekovci smer Orava a Vránskí a ja smer Banská Bystrica.

Aj keď nám počasie neprialo, myslím, že to bol požehnaný čas pre nás, učili sme sa poznávať a prijímať jeden druhého, taký aký je. Opäť sme sa utvrdili o tom, že život mnícha aj keď navonok jednotvárny, prináša bohaté ovocie pre  celú spoločnosť. Preto sme radi, že aspoň ako obláti môžeme čerpať z bohatej mníšskej tradície a tak premieňať naše životy k lepšiemu.

Oblátka Erika

Foto oblátka Erika.