Z anglického originálu preložil oblát: Miroslav Jozefiak
Svätý Benedikt (480-547 nl) je patrónom študentov a zároveň jedným z patrónov Európy. Mal nesmierny vplyv na našu vzdelávaciu prax a mal veľa spoločného s podobou západnej kultúry. Keď však svätý Benedikt v roku 529 n. l. založil kláštor Monte Cassino, to, čo by sme nazvali „vzdelaním“, nemal v prvom rade na mysli a rozhodne nemyslel na európsku civilizáciu.
Benedikt bol vzdelaný mladý muž z dobre situovanej rodiny v strednom Taliansku. Dostalo sa mu klasického vzdelania dostupného takejto mládeži v čase, keď ešte existovala pôsobivá grécko-rímska vzdelávacia tradícia, hoci v oslabenom stave. Napriek výhodám, ktoré mu takéto vzdelanie poskytlo, aby sa mohol v spoločnosti prosperovať, však Benedikt pred životom, ktorý mu bol vytýčený, utiekol. Ešte ako mladý muž prijal povolanie pustovníka, žil tri roky v jaskyni v Subiaco, trávil čas modlitbami, pôstom a útekom zo sveta. Ako jeho povesť svätosti rástla, zapojil sa do pomoci skupinám mníchov, aby si usporiadali svoj život, a nakoniec založil svoj slávny kláštor.
Benediktovým najväčším prínosom pre Cirkev a západnú civilizáciu bola krátka kniha, ktorú napísal, jeho Regula, najvplyvnejší dokument svojho druhu v histórii. Benediktova mníšska regula života vykonala pozoruhodný čin spočívajúci v udržiavaní horlivého zamerania raného mníšstva v duchu umiernenosti a ľudskej rovnováhy. Jeho ideál sa stal pre vznikajúcu kultúru taký významný, že Benedikta často nazývali „otcom západnej civilizácie“. Po tisíc rokov boli domy založené na jeho vízii kresťanského života duchovným a kultúrnym srdcom Európy a mnohí sa riadia jeho Regulou aj dnes.
Muži a ženy, ktorí sa prvýkrát zhromaždili pod Benediktovou Regulou ako mnísi a mníšky v kláštoroch a konventoch, nesledovali výslovne vzdelávací účel. Ich cieľom bolo žiť kresťanský život s takou intenzitou, ako len dokázali, tráviť čas prácou a bohoslužbami, odvracať sa od lákadiel sveta a modliť sa za svojich spolukresťanov a blížnych, keď očakávali príchod Krista v novom Jeruzaleme. Benedikt učil svojich nasledovníkov, že ich povolanie zahŕňa odvrátenie sa od bežného života spoločnosti, aby hľadali osobnú svätosť a modlili sa za ňu.
To vyvoláva zaujímavú otázku: Ak vzdelanie nebolo Benediktovým hlavným cieľom, ako sa stalo, že bol považovaný za jedného z najväčších pedagógov všetkých čias? Ako to, že niekto, ktorého jasným cieľom bolo odvrátenie sa od sveta, sa dostal medzi tých, ktorí sú najviac uznávaní ako jeho najväčší tvorcovia?
Pochopiť tento zdanlivý rozpor znamená vnímať nevyhnutnú súvislosť medzi životom kresťanského učeníctva a rastom skutočne ľudskej kultúry. Je vidieť, že hoci Benediktov výchovný význam bol nezamýšľaný, nebol ani v najmenšom náhodný. Tí, ktorí za svoj prvoradý cieľ považujú hľadanie Krista, zistia, že na tejto ceste sa dosiahla nečakaná ľudská dokonalosť. Sám Ježiš to predpovedal: „Hľadajte najprv kráľovstvo a všetko ostatné bude tiež pridané“ (Matúš 6:33).
Benediktova regula nazýva kláštor „školou služby Kristovi“. Benedikt pod pojmom „škola“ nemyslel to, čo si pod týmto pojmom zvyčajne predstavujeme, totiž organizované miesto vyučovania a učenie z kníh. Myslel tým skôr miesto výcviku v učeníctve. Napriek tomu si kresťanské učeníctvo vyžaduje blízke oboznámenie sa so životom a učením Majstra, Krista. Už svätý Hieronym učil staroveký svet, že „neznalosť Písma je neznalosťou Krista“. Mnísi trávili každý deň mnoho hodín modlitbou a štúdiom, čo znamenalo spoločné recitovanie žalmov a zapojenie sa do toho, čo nazývali lectio divina, modlitebné čítanie posvätného textu. To znamenalo prinajmenšom, že mnísi potrebovali vedieť čítať a že kláštor musel vlastniť nejaké knihy: Sväté písmo a liturgické texty na omšu a spolu s nimi aj niektoré diela starých majstrov na vyučovanie umenia gramatiky.
Keďže knihy boli v týchto sebestačných spoločnostiach nevyhnutné, kopírovanie kníh sa nevyhnutne stalo súčasťou kláštornej činnosti. Spisy v starovekom svete boli z veľkej časti viazané na papyrusové zvitky. Ak nie je veľmi starostlivo skladovaný, má papyrus obmedzenú trvanlivosť, po ktorej sa rozkladá. Ak sa mali knihy používať v kláštoroch, po určitom čase ich bolo potrebné prekopírovať. V dôsledku toho sa zručnosti písania, prípravy pergamenu a viazania kníh etablovali ako kláštorné umenie.
Okrem čítania, písania a kopírovania potrebovali mnísi praktizovať všetky umenia ľudskej práce. Ako sebestačné hospodárske spoločenstvá si kláštory pestovali vlastné potraviny, chovali vlastné hospodárske zvieratá, stavali si vlastné kostoly a obydlia a varili vlastné pivo. Keďže tieto organizované skupiny mužov a žien, disciplinované a zjednotené svojimi spoločnými duchovnými ideálmi, vniesli svoju tvorivú energiu do čohokoľvek, čo robili, akýmsi (nad)prirodzeným procesom sa kláštory vyprofilovali ako lídri v spoločnosti, a to nielen v oblasti modlitby a liturgie, ale aj v rozvoji poľnohospodárstva a chovu zvierat, architektúry a hudby a umenia, lekárskej praxe a starostlivosti o chorých, administratívnych a účtovných techník; skrátka zo všetkého, čo prispieva k zdravému a integrovanému ľudskému životu.
Postupom času sa kláštory založené na Benediktovej Regule stali ostrovmi usporiadaného ľudského života, oázami civilizácie, okolo ktorých sa zhromaždilo množstvo členov širšej spoločnosti. Niet divu, že táto hojnosť kultúrneho bohatstva v kláštore sa preniesla do aktivít a inštitúcií, ktoré boli vyslovene vzdelávacie. Benediktínske knižnice sa stali pokladnicami starovekého učenia, z ktorých čerpali materiály všetci učenci spoločnosti. Kláštory zriaďovali školy pre laikov, ktorí zohrali významnú úlohu pri rozvoji stredovekej univerzity. Do ich počtu sa započítali aj mnohí známi učenci, vrátane takých veľkých svetiel ako pápež Gregor Veľký, ctihodný Beda, Anselm z Canterbury, Hildegarda z Bingenu, Bernard z Clairvaux a Prosper Guéranger. Až do našej doby synovia a dcéry Benedikta naďalej významne prispievajú k výchove Cirkvi a sveta.
Najväčšie vzdelávacie úspechy benediktínov boli vyjadrené v širšom poli, než je to, čo zvyčajne nazývame „vzdelanie“. Benedikt a jeho tradícia vyškolili celú našu civilizáciu v zásadnej lekcii, ktorú by sa naša súčasná spoločnosť mala naučiť znova. Naučil nás, že kľúčom k bohatému, plnému a užitočnému ľudskému životu je, aby sme mali oči upreté na Božie veci. Keď ponecháme prvé veci na prvom mieste, druhé veci sa dostanú do správneho poriadku. Výstižne to vyjadril pápež Benedikt XVI., keď o svätom Benediktovi hovoril skupine vzdelávacích a kultúrnych predstaviteľov vo Francúzsku: „Quaerere Deum – hľadať Boha a nechať sa ním nájsť – to je dnes nemenej potrebné ako v minulosti. To, čo dalo základ európskej kultúre – hľadanie Boha a ochota načúvať mu – zostáva dnes základom každej skutočnej kultúry.
Preložené z anglického originálu Saint Benedict and the School of Life uverejneného na webe