Duchovné dedičstvo pápeža Františka (rozhovor z časopisu Posol, február 2026)

         Svätý Otec František dal Cirkev do pohybu. Vyhlásil až dva jubilejné roky, ktoré priviedli do Ríma obrovské počty pútnikov. Mimoriadne Jubileum milosrdenstva sa začalo v decembri 2015. Jubileum 2025 s mottom „Pútnici nádeje“ sa napokon stalo rokom zavŕšenia jeho pontifikátu a príchodu jeho nástupcu. Priblížme si pútnický odkaz pápeža Františka cez svedectvo manželov Miroslava a Lenky Jozefiakovcov z hornooravskej obce Mútne, ktorí sa v závere Jubilejného roka vybrali do Ríma slúžiť ako dobrovoľníci.

• V čom spočívala vaša služba?

M.: Bola to služba tým, ktorí sa ako skupina zaregistrovali a spolu putovali do Baziliky svätého Petra. V pútnickom „úrade“ na Piazza Pia si prevzali pútnický kríž aj texty modlitieb, spevov a litánií vo svojom jazyku. Putovali koridorom chráneným zábradlím. Keď prišli pred Baziliku sv. Petra, sprevádzali sme ich cez Svätú bránu, celou bazilikou až k hrobu sv. Petra. Tam sa spolu pomodlili Vyznanie viery a ak bol v skupi­ne kňaz, udelil požehnanie. My sme prevzali od nich pútnický kríž a odniesli ho do depozitu v bazilike.

L.: Za jeden deň služby som tak prešla aj sedemkrát Svätou bránou a dostala som požehnanie po taliansky, španielsky, francúzsky, portugalsky, anglicky.

M.: A okrem toho bolo samozrejme veľa otázok od pútnikov alebo turistov. Najčastejšie: ako sa dostanú do Vatikánskych múzeí, kde sa dajú kúpiť lístky na kupolu, kde je vchod k hrobkám pápežov, z ktorého okna dáva pápež požehnanie na modlitbu Anjel Pána, kde je komín, z ktorého vychádza na konkláve biely dym a dôležitá otázka: kde je východ. Do baziliky sa totiž prichádzalo len z jednej strany a východ bol z opačnej. Pri tom množstve ľudí niekedy nebolo ľahké zorientovať sa, kadiaľ sa ide na Námestie sv. Petra.

L.: Konkrétne služby nám prideľoval vedúci každý deň pri nástupe. Služba dobrovoľníkov bola rozdelená na dve zmeny, rannú a poobednú. Ranná 7:00 až 13:00, poobedná sa začínala o 13:00 a končila medzi 17:30 a 18:00. Boli sme tam 9 dní, v službe dobrovoľníkov 8 dní.

• Vyžadovalo si to extra prípravu? Prezraďte niečo o sebe, čomu sa bežne venujete.

M.: Extra príprava? Myslím, že stačila len ochota ísť do tejto služby. J Ale nie: pri registrácii za dobrovoľníkov bolo potrebné uviesť jazykové schopnosti, bolo potrebné doložiť potvrdenie miestneho kňaza o svedectve života. Takže som sa učil taliančinu, ale častejšie sme komunikovali po anglicky.

L.: Naštudovať si čo najviac materiálov o tomto jubilejnom roku a samozrejme vnútorná príprava. Ako dobrovoľníci sme už boli v Šaš­tíne počas návštevy pápeža Františka na Slovensku.

M.: V Šaštíne to bola kratšia, dvojdňová záležitosť, pre mňa trochu viac zodpovedná; bol som vedúcim pri jednej zo vstupných brán a musel som koordinovať asi 20 ľudí. Pracujem na školskom úrade a to vyžaduje aj vedieť veci dopredu plánovať, organizovať, hľadať informácie, potom tieto informácie posúvať ďalej, komunikovať s ľuďmi. Všetky tieto skúsenosti sme využili aj pri plánovaní našej dobrovoľníckej služby v Ríme.

L.: S týmto nápadom dobrovoľníctva prišiel manžel a mne už nezostávalo nič iné, len ho podporiť a pridať sa k nemu. Navzájom sa dopĺňame: ja s ním idem na nejaký výstup a on so mnou dole z vý­stupu. J Máme svoje zamestnania – on v školstve, ja v súkromnej fir­me ako ekonómka – ale spoločné chvíle trávime s deťmi alebo niekde na horách my dvaja spolu.

M.: Boli sme tam v čase Adventu, a tak sme mohli vidieť a zažiť prípravu na sviatky narodenia Spasiteľa veľmi konkrétne. V mnohých kostoloch už boli pripravené betlehemy. Zažili sme obrad požehnania betlehema a rozsvietenia vianočného stromčeka pred bazilikou Santa Maria Maggiore, ktorú viedol kardinál Makrickas v Druhú adventnú nedeľu.

• Ste početná rodina, ale do Ríma ste išli vo dvojici. Čo na to vaše deti?

L.: Deti ešte nespĺňali podmienku veku (18 r.). Inak by sme ich určite motivovali, aby tiež išli za dobrovoľníkov do Ríma. Snažíme sa ich viesť k samostatnosti a zodpovednosti jeden za druhého. Mali príležitosť overiť si, na akej úrov­ni sa nachádzajú. A musíme dodať, že nesklamali.

• Púť do Ríma znamená kontakt so Svätým Otcom. Stretli ste Leva XIV.? Ako ho vnímate?

L.: Iste, každý, kto prichádza do Ríma, má v sebe túžbu stretnúť sa s pápežom. V našom prípade to nebolo inak. Zvlášť v jubilejnom roku. No keď sme prišli, pápež bol práve na svojej prvej apoštolskej ceste v Turecku a Libanone. Počas toho týždňa bol zmenený aj program a namiesto tradičnej stredy bola audiencia v sobotu. Keďže počasie bolo slnečné, bola na Námestí sv. Petra.

M.: Od rána sme pomáhali polícii na bezpečnostných kontrolách pri vstupoch na Námestie a keď sa o 10:00 začala audiencia, presunuli sme sa k bariéram, ktoré sú okolo uličiek na Námestí sv. Petra, a pozdravili sme aj pápeža, ktorý prechádzal kúsok okolo nás na vozidle. Bolo to krásne stretnutie. Svätého Otca Leva XIV. vnímam ako veľmi múdreho, pokojného, rozvážneho, pokorného a usmievajúceho sa pápeža, ktorý má skúsenosti s pastoráciou na  rôznych kontinentoch, s rôznymi kultúrami. Je veľmi jazykovo zdatný, čo mu umožňuje komunikovať v rôznych jazykoch a tak sa dotýkať ľudských sŕdc. Pochádza z USA – krajiny, ktorá sa pokladá za veľmi bohatú krajinu, no dlho pôsobil v Peru – krajine, kde sa na prepravu dodnes používajú mulice, a tak veľmi dobre vie, čo je pre ľudí najpotrebnejšie, a toto sa snaží komunikovať aj svojím pontifikátom.

• A kto bol pre vás pápež František?

L.: Osobne sme sa s pápežom Františkom nestretli. Ale teší nás, že sme mohli poslúžiť pri jeho návšteve na Slovensku. Pápež František priniesol do Cirkvi pohľad na Cirkev z iného kontinentu, kde ju videl inými očami, ako sme ju videli v Európe. Budoval Cirkev na skale, a nechcel ju ako nejakú inštitúciu s klerikalizmom. Hovoril o Cirkvi ako o poľnej nemocnici, o tom, že kresťania nemajú ísť s prúdom vody, ale majú byť živými a dravými členmi, ktorí dokážu ísť aj proti prúdu a rozvíria tie stojace zapáchajúce vody. A veľmi sa mi páči jeho výrok, že pastier má voňať po ovciach. 

M.: Moji rodičia a krstní rodičia slávili spolu v lete 50. výročie manželstva. Napadlo nám súrodencom, že im darujeme požehnanie Svätého Otca. Skontaktoval som sa s pánom kancelárom nášho biskupa a poprosil som ho, aby nám tieto požehnania sprostredkoval. Všetko zariadil a keď naši kňazi išli na Zelený štvrtok na omšu svätenia olejov s biskupom na Spišskú Kapitulu, tieto požehnania od pápeža Františka nám doniesli. Ani sme netušili, že o pár dní si ho Pán povolá. Počas nášho voľného času v Ríme sme navštívili jeho hrob v Bazilike Santa Maria Maggiore.

• S akými pocitmi ste sa vrátili z Ríma? Čo bolo pre vás zvlášť silné?

M.: Zažiť jubilejný rok priamo v jeho centre a priamo sa na ňom spolupodieľať, to je zážitok, ktorý sa už zrejme nezopakuje.

L.: Bolo nádherné vidieť tie veľké zástupy z každej strany sveta, malých i veľkých, rozličných kultúr, rás, jazykov, postihnutých ľudí na vozíkoch s doprovodom, biskupov, ako kráčajú na čele s krížom a za nimi pútnici modliaci sa žalmy, skupiny detí spievajúce piesne… Bolo cítiť, že Pánov Duch vanie v celej Cirkvi.

M.: Mnohí dobrovoľníci, s ktorými sme bývali pod jednou strechou, vydávali svedectvo o svojej viere a láske k Bohu a blížnym. Bola tam Cathlyn, ktorá priletela na jeden týždeň z New Yorku, dievčatá z Brazílie, Mexika, Venezuely, matka troch detí zo Singapuru, John z Indonézie – preleteli pol sveta, len aby mohli poslúžiť pútnikom ako dobrovoľníci na jeden týždeň. Nie je to nádherný prejav viery a lásky?

L.: Stretli sme tam ďalšie dobrovoľníčky zo Slovenska: Moniku z Trenčína, ktorá síce už 20 rokov žije v Taliansku, ale slovenčinu nezabudla a bolo veľmi obohacujúce tráviť čas spolu s ňou. A samozrejme Mirku. A pred ňou klobúk dole. My sme tam boli osem dní, ale ona celý rok. To je už iný level.

• Zažili ste aj prekvapenia? A mali ste čas aj pre seba?

M.: Prekvapenia samozrejme boli, a nie hocijaké. V utorok sme videli princa Alberta z Monaka, ako s biskupom a menšou skupinou prechádzali cez Svätú bránu. Vo štvrtok ráno sme sa stretli z predsedom KBS arcibiskupom Bernardom Boberom, prešovským arcibiskupom Jonášom Maximom, riaditeľom SÚSCM v Ríme Pavlom Zvarom a ďalšími.

L.: No a tesne pred koncom našej služby vo štvrtok za nami pri­šiel pán prezident Pellegrini, ktorý v ten deň mal stretnutie so Svätým Otcom. Zámerne hovorím prišiel, lebo on naozaj prišiel za nami, nie my za ním. Boli sme na stanovišti, kam nás ráno poslali, kúsok od Námestia sv. Petra, a on tam mal rozhovory s novinármi do slovenských médií. Po ich skončení prišiel k nám, a tak sme sa porozprávali so slovenským prezidentom v Taliansku, na hranici medzi Vatikánom a Rímom. V jeden deň sme stretli najvyšších predstaviteľov Cirkvi i politiky. Neviem, čím sme si to zaslúžili. J

M.: Samozrejme, mali sme čas aj na seba samých. Potulky starovekým Rímom či pravá talianska pizza – bol čas aj na tieto záležitosti. Celá naša dobrovoľnícka služba spočívala v tom – ako napísal apoštol svätý Peter –, aby bol vo všetkom oslávený Boh (1 Pt 4,11).

• Doma na Orave je vaším poslaním výchova detí, katechéza v škole, ste zapojení v spoločenstve, vo far­nosti. Ako konkrétne zažívate synodalitu Cirkvi, vyjadrenú v slovách spoločenstvo, spoluúčasť a misia?

M. a L.: Synodalita Cirkvi je pre nás krásne vyjadrená v logu jubi­lejného roka: ľudia prichádzajúci z rôznych kútov sveta, spolu kráčajúci za krížom, ktorý má tvar kotvy. Každý z týchto ľudí má svoje dary, talenty a charizmy, ktorými môže poslúžiť svojim bratom a sestrám v Cirkvi, ale i tým, ktorí sú mimo Cirkvi. Apoštol Pavol nám to povedal jasne: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý“ (1 Kor 12,4-6). Každý má svoje miesto v Cirkvi. Ide o to, aby každý našiel to svoje miesto, bol otvorený Duchu a Pán sa už o ostatné postará.

Za rozhovor ďakuje Jozef Bartkovjak SJ